Komunitná nadácia Zdravé mesto otvorila tento Blog, aby vytvorila priestor pre tých, ktorí majú radi naše mesto a zaujímajú sa o jeho históriu. Veríme, že sa nám podarí predstaviť zaujímavé, pekné a možno i kontroverzné miesta a momenty z histórie Banskej Bystrice. Cez uverejňované príbehy a povesti z histórie mesta chceme rozvinúť diskusiu o tom, aká bola Banská Bystrica a jej obyvatelia, aká je a aká môže byť. Budeme radi, ak vás zverejňované príspevky budú motivovať k premýšľaniu o tom, v akom meste chceme žiť dnes a v budúcnosti, čo nám chýba, čo môžeme a chceme urobiť, aby sa nám tu žilo dobre.

utorok 28. júna 2011

o Jankovi z Uhliska

O JANKOVI Z UHLISKA

5.A, ZŠ Narnia




Príbeh, ktorý vám chcem porozprávať sa začal 29. júla v roku 1911. V tento deň sa v dome číslo 9 na námestí Štefana Moyzesa narodil chlapček, ktorému dali rodičia meno Janko. Keď mal Janko štyri roky, stala sa v jeho živote smutná udalosť, zomrel mu otec. Od tohto dňa sa o Janka starala už iba jeho mama. Aby ich oboch uživila učila deti hrať na klavíri a Janko rád počúval jej hru. Mama čoskoro zistila, že Janko je hudobne nadaný a od ôsmych rokov začala učiť aj jeho. Okrem hudby Janko veľmi rád športoval, najmä plával. Často navštevoval plaváreň na Uhlisku.

Uhlisko je malá časť Banskej Bystrice, ktorá leží neďaleko od centra mesta, na ľavej strane rieky Hron. Od polovice XVI. storočia v Banskej Bystrici fungovali Horné a Dolné komorské hrable. Drevo, ktoré robotníci splavovali po Hrone sa na týchto hrabliach zachytávalo a používalo sa na pálenie dreveného uhlia. Pretože drevo sa pálilo na lúkach pri Hrone dostala táto časť meno Uhlisko. Toto pomenovanie sa používa dodnes. Koncom XVIIII. storočia v tejto časti mesta zriadili tehelňu a od nej odvodený názov sa používal tiež, súbežne s názvom Uhlisko až do polovice minulého storočia. Dodnes je na Uhlisku ulica s názvom Na Starej tehelni.

V roku 1905 Banskobystrická kúpeľná spoločnosť postavila na Uhlisku, neďaleko malej železničnej stanice, parné a vaňové kúpele, ktoré sa nachádzali pri rieke Hron, na tzv. Nádejovskom ostrove či skôr poloostrove. Poloostrov tvorili rieka Hron a Svätojánsky potok, ktorý však neskôr zasypali. Banská Bystrica získala prvenstvo v rámci Horného Uhorska – vybudovala prvý krytý športový bazén.

Po prvej svetovej vojne sa tu prestalo plávať a občania mesta boli odkázaní len na kúpanie pod holým nebom. Najstarším vonkajším kúpaliskom bola vojenská plaváreň Pod rybou. V roku 1931 otvorili na Hrone oproti novovybudovanému Učiteľskému ústavu ďalšiu plaváreň, ktorá sa volala Sokolská. Rozmery bazéna boli 33 metrov a 33 centimetrov, preto sa disciplína 100 m musela plávať na tri dĺžky. Spisovateľ Pavel Hrúz napísal: „Dno bazéna bolo drevené, pokryté neodstrániteľným slizom, takže sa pri vstupe do vody šmýkalo na zabitie. V jeden letný deň v roku 1932 sa tu konalo prvé vodnopólové stretnutie medzi miestnou Sláviou a levickým LTE. Jedným z najlepších hráčov Slávie bol aj náš Janko, vtedy 22-ročný študent.. To ešte nikto netušil, že neďaleko stojaca budova Učiteľského ústavu ponesie raz jeho meno Základná umelecká škola Jána Cikkera.

NAJVäČŠÍ STRACH
6.B, ZŠ Ďumbierska

3. miesto v súťaži

Tento príbeh sa odohral v čase 2.svetovej vojny. Vtedy moja stará mama mala 9 rokov. Bývali aj s rodinou v Rudlovej. Na vojnu si starká spomína často, ale najviac si pamätá práve deň, kedy zažila asi najväčší strach vo svojom živote.

Raz večer na okno ich domu prišiel zaklopať partizán z našej dediny. Požiadal moju prastarkú, aby išla do susedov zavolať istého nemeckého vojaka. V tom dome bývalo veľa nemeckých vojakov, ktorí po večeroch tam hrali karty a fajčili. Prastarká so strachom odchýlila dvere a vyslovila meno Nemca. Vojak vyšiel von a odišiel s partizánom. Nikto nevedel kam a načo. Nemecký vojak sa dlhšiu dobu nevracal a preto ho Nemci v priebehu niekoľkých dní hľadali. Zmiznutie začali vyšetrovať nemeckí vyšetrovatelia, ktorí riešili ako vraždu. Vo výpovediach odznelo : „...bola to staršia žena..“ . Týmto sa začali hodiny strachu, ktoré prežívala aj starká.

Nemci hľadali staršiu pani, ktorá by prezradila okolnosti zmiznutia. Rodinu mojej starkej vyprevadili na dvor spolu zo susedmi, aby mohli identifikovať starú ženu. Postavili ich k múru a vojaci chodili a hľadali vinníka. Hlavný vyšetrovateľ prikázal zastreliť každého koho určia ako spoluvinníka a nielen jeho , ale celú jeho rodinu, ktorá stála pri múre. Tie chvíle trvali pre starkú ako celé hodiny. Bála sa nielen o seba ale aj o svoju rodinu. Šťastie bolo veľké, nemci neoznačili nikoho z rodiny mojej starkej.

Starká často spomína na túto udalosť, ale jediné načo nikdy nezabudne je dodať :“ Už nikdy by so to nechcela zažiť!“

štvrtok 23. júna 2011

ČO BOLO? Ako môžu Bystricu vnímať deti

VÝLET DO RADVANE
6.B, Bakossova



Pohľad z veže bol skutočne veľkolepý. Bystrica nám ležala ako na dlani a ponúkala nejednu zo svojich krás. Unavení sme sa opreli o chladné múry veže a započúvali sa do tónov zvonkohry, keď vtom... „Áu, dávajte pozor! Skoro ste ma rozpučili!“ piskľavý hlas náhle prerušil veselú melódiu. Poobzerali sme sa, no nikde nikoho. „Pch! Tvárte sa, že ma nevidíte!“ ozval sa opäť neznámy hlas. Až vtedy sme uvideli na zábradlí hopkať čudesného človiečika. Čo človiečika? Hotový škriatok to bol! V bielo-červených nohavičkách, s veľkým brmbolcom na čapici sa na nás škodoradostne vyškieral. „Kto si“, vyhŕklo ani neviem z koho, „a čo tu robíš?“ „Vy to neviete? Som strážca veže! Mňa tu pozná každý,“ povedal pyšne. „Ak chcete, niečo vám ukážem!“ nestihol to ani dopovedať a už aj sa zavesil na veľkú ručičku hodín a začal ňou rýchlo dozadu otáčať. Ručičky míňali roky, desaťročia, storočia... Až sa nám z toho zakrútila hlava. Vtom sme sa ocitli v starodávnej rybárskej osade. Vyrástla za zákrutou rieky Hron, chránená kopcom Hôrka i skalnatým bralom vrchu Urpín pri dávnovekej ceste „Via magna“. Meno dostala v 13. storočí podľa kráľovského úradníka Raduna. Jej meno je villa Raduana. Bola to Radvaň. Jej obyvatelia boli slávnymi kráľovskými rybármi a zaoberali sa rybárčením. Akoby šibnutím čarovného prútika sa osada priamo pred našimi očami premieňala na kráľovské mestečko. Pri staručkom Hrone okolo Dolnej cesty vyrástla Dolná Radvaň s veľkolepým Dolným kaštieľom. Matne nám pripomínal Radvanský kaštieľ, keď sme vstúpili dnu hlavnou bránou, a erb slávneho rodu Radvanských nám to iba potvrdil. Rytierska sála na prvom poschodí s vyrezávaným stropom z červeného smreku nám priam vyrazila dych. Ešte sme nestihli zatvoriť ústa od prekvapenia a odrazu sme sa ocitli na začiatku pri Hradskej. Zastali sme pri vstupnej bráne do Horného kaštieľa a nemotorne slabikovali latinský názov umiestnený nad ňou. Bolo to neobyčajné a pohodlné sídlo spravované Jánom Radvanským. Vtom Miro, ten fakt nikdy nevydrží mlčať, vykríkol: „Veď je to Bárczyovský kaštieľ!“ A skutočne! No len čo sme stihli pochopiť, kde sa nachádzame, ručičky hodín nás preniesli k potoku Udurna, nazývaného tiež Radvanský potok. Pozdĺž neho vyrástla časť mesta Prieloh, ktorá spája Dolnú a Hornú Radvaň. Ticho prechádzame pomedzi uličnú zástavbu domov. Vietor k nám privanul výpary z medi a my sme si uvedomili, že v okolí sa ťaží vzácna medená ruda, ktorá prúdi do celého sveta. Ani nevieme ako, ručičky hodín nás opäť posunuli ďalej. Priplietli sme sa do cesty vyobliekaným paničkám so slnečníkmi, ktoré sa usmievajú a vedú bezduchú konverzáciu s pánmi v čiernych cylindroch. Prehlušila ich však hlasná vrava trhovníkov. Chvália pečené prasiatka, ľubietovskú keramiku, čipky zo Španej Doliny, medené kotlíky z Hámru. Popri šiatroch remeselníkov stoja ženičky z Detvy so svojím bielučkým plátnom a handričkovými kobercami. Čižmári z okolia Banskej Bystrice priviezli aj po 100 párov kvalitných čižiem. Áno, ocitli sme sa na pravom Radvanskom jarmoku. Sásovské ženičky sa tmolia pomedzi ľudí s košíkmi plných povestných uhoriek. Aha! Práve okolo nich prebehol koč s dvoma bielymi koňmi. Ošpliechal nielen ich, ale aj nás. Pristavili sme sa pri chýrnych radvanských hrebenároch. Vysvetlili nám, že na hrebene využívajú rohy hovädzieho dobytka, preto bývajú len zriedka jednofarebné. Najkvalitnejšie sú vraj hrebene z veľkých rohov starších zvierat, pretože sú pevnejšie a tvrdšie. Mira však najviac zaujímajú radvanskí nožiari a prachári. Výroba pušného prachu je fakt zaujímavá. Už-už chcel načiahnuť dlaň, aby získal pár zrniečok tohto magického výrobku, keď vtom... „Tak čo, aký som?“ ozval sa malý človiečik a urobil niekoľko krátkych pohybov rukami. Mesto opäť nadobudlo svoju všednú tvár. „No, si macher!“ zhodnotil Miro vecne, „ale vedel by si nás preniesť aj do budúcnosti?“ „To si píš! Zajtra vás tu čakám o takomto čase. Buďte presní!“
Chvíľu sme stáli ako omráčení. Čo to vlastne bolo? Nejaký trik? Vydarený žart? Pohľad nám skĺzol na naše zaprášené topánky. Nie, žiaden trik ani žart! Odrazu sme videli mesto úplne inými očami. V tú chvíľu sme začali vnímať život inak, pretože sme sa stali svedkami doby.

ČO BOLO? Ako môžu Bystricu vnímať deti

Víťazný príspevok zo súťaže "Čo bolo..". Je pravdivý?


Medená Bystrica
5.B, ZŠ Trieda SNP 20



Sme žiaci 5. B triedy na ZŠ, Tr. SNP 20 v Banskej Bystrici a pochádzame z tohoto mesta. Sme z rôznych častí mesta, a preto sme sa nevedeli rozhodnúť, históriu ktorého sídliska máme spracovať v tejto súťaži. Nakoniec sme sa rozhodli nie pre jedno sídlisko, ale spracovali sme jedno z najúspešnejších období v histórii nášho mesta. Je to doba, kedy bolo mesto vychýreným producentom medi nielen v Európe, ale v celom svete. Ba i za jeho, vtedy známymi, hranicami!
Som hrdý, bohatý a šikovný kupec z jedného z najväčších prístavov v Európe – z Benátok.
Predávam i kupujem tovar z ďalekých krajín Orientu a som predovšetkým lodiarom. Teraz som na ceste do chýrneho banského mesta v samom srdci Európy. Cestujem do Bystrice!
Vchádzam do malebného mesta, bránou od rieky Hron. Moje kroky vedú okolo kostola, práve prebieha omša. Na trávniku pred kostolom šantia deti, na okraji lesa sa potuluje akýsi zbojník.
Hoci je vonku krásne, mám v meste povinnosti. Kočiš ma vezie do bane na meď. Je v dedinke Špania Dolina, ktorá je povestná svojimi šikovnými čipkárkami. V bani je veľa nerastného bohatstva! Baníci opracúvajú kamene a všade sa víri prach, dýcha sa tu veľmi ťažko. Pod nohy nám svieti iba lampáš.
V bani som už videl dosť, nechám sa jedným z baníkov odviezť späť do mesta. Sadnem si ku nemu na voz s meďou a ideme ku Striebornej bráne, kade sa ruda vozí do mesta. Ideme po malebnej ulici lemovanej stánkami s jedlom a náradím pre baníkov aj iných remeselníkov. Ľudia zdravia zašpineného baníka.
Rudu sme priviezli do medeného hámru. Tu sa vozík vysype do velikánskych taviacich kotlov. Ruda sa oddelí od kameňa a roztavený kov stečie žľabmi do velikánskeho kotla. Už je tu čistá meď! Potom ju rozvezú do kováčskych dielní.
V kováčskej dielni ju kováči opracúvajú rozličnými nástrojmi. Kladivami malými i veľkými tlčú, na nákovách tvarujú meď podľa potreby. Je tu špina a hluk. V krbe horí oheň. Kováč je spotený a zašpinený. Neustále pracuje, neustáva. Na stenách dielne má zavesené náradie aj hotové výrobky. Cez okno vidieť mesto, všade je ruch. Ku oknu sa nahrnuli deti, chcú vidieť ligotavú meď.
Som rozhodnutý kúpiť všetku meď, ktorú mi ponúknu. Potrebné je dohodnúť sa s mediarom na cene, ktorá bude výhodná pre nás oboch. Pozvali ma na honosnú večeru, tak viem, že medi je dostatok a predajú ju radi. Dohodli sme sa na dobrej cene, som spokojný!
Veziem si meď do Benátok, kde ňou okovajú dná lodí určených pre španielsky kráľovský dvor. Robotníci ťahajú laná, zabíjajú klince, ohýbajú meď. Všetkých riadi hlavný konštruktér, ktorý je skutočným odborníkom vo svojom fachu. Okolo poletujú čajky.
Hotovú loď predávam Španielom. Krásna ako skutočný kráľovský koráb! Vraj ju dajú moreplavcovi Kolumbovi, ktorý sa na nej bude plaviť do Indie. Chce nájsť novú cestu.
Loď nazvali Santa Maria! Onedlho sa už plaví cez šíre more do Indie. Po dlhých týždňoch sa jej do cesty postaví slnkom zaliaty ostrov. Európania na ňom objavia ľudí s tmavou kožou, ktorí nerozumejú reči objaviteľov. A keďže si Kolumbus myslí, že je v Indii, nazve ich Indiánmi. Ešte netuší, že objavil nový kontinent! Vďačí za to aj lodi, ktorá odolala nástrahám takej dlhej plavby a bola okovaná meďou z Bystrice.
Naše mesto je krásne a má aj bohatú históriu, ktorá by nemala ostať v zabudnutí. Či je tento príbeh pravdivý sa už s istotou nedozvieme, vraj to tak skutočne bolo. Pri srdci nás zahreje, že naša meď, kus histórie tohto mesta, bola známa a cenená po celom svete.










pondelok 14. marca 2011

Mesto – občan – človek

Esej, ktorá obsadila 2.miesto v súťaži Čo potrebuje Banská Bystrica
Autor: Marián Sekerák

Jedným zo základných atribútov každej ľudskej bytosti je disponovanie určitým komplexom potrieb. Bez ohľadu na to, či ich nazývame „primárnymi“ alebo „sekundárnymi“, prípadne celkom prozaicky potrebami fyziologickými, nadštandardnými, potrebami lásky, uznania, respektíve sebarealizácie, môžme si byť istí, že každý človek – bez ohľadu na svoje telesné prípadne mentálne zdravie – ich v rôznej intenzite pociťuje. Kladúc im rozličnú pozíciu vo svojej hodnotovej hierarchii, jedinec vynakladá istú mieru svojho úsilia na ich úspešné naplnenie. Neraz aj za cenu náročného boja s vopred pochybným výsledkom.
Človek žijúci v takej dynamickej a pestrej ľudskej pospolitosti akou je obec, teda občan, nemôže nevnímať aj celkom špecifický druh potrieb. Tieto potreby sú pociťované najmä vtedy, keď je občan konfrontovaný so situáciou, počas ktorej závažným spôsobom vníma realitu neuspokojivej úrovne, resp. viac či menej intenzívneho nedostatku verejných statkov. Chýbajúcim verejným osvetlením počnúc, naprieč absenciou zón relaxu a regenerácie až po nedostatočnú infraštruktúru umožňujúcu bezproblémový a pohodlný presun medzi východiskovou a cieľovou lokalitou. Tieto a iné mnohé nedostatky pociťuje občan (ktorý sa vonkoncom nevzdal svojho označenia ako „človek“, na čo mnohí neraz akosi zabúdajú) vo sfére verejných statkov najmä preto, lebo finančné prostriedky, ktoré na ne pravidelne vynakladá sú značné a efekty plynúce z ich (ne)používania sú viac než zjavné. Občan si preto právom kladie otázku, aká efektívna je alokácia peňažných zdrojov získaných z príspevkov všetkých obyvateľov obce. Sledujúc líniu zodpovednosti za ich správne použitie nachádza (alebo skôr nenachádza) odpoveď na položenú otázku na úrovni hlavných predstaviteľov obce: obecných, resp. mestských poslancov a najmä starostu či primátora. Práve na nich vzhliada obyvateľ domáhajúci sa svojho práva na plnohodnotné užívanie verejných statkov, ktoré je súčasťou oveľa širšieho – v slovenských podmienkach neraz len idealistického – práva na „slušný život“. Pričom pod pojmom slušný život nemá občan na mysli nič výnimočné. Skôr naopak. Pri odchode z domova pocit príjemného čerstvého vzduchu bez páchnucich preplnených kontajnerov, bezpečný prechod po chodníku bez jám a výmoľov, dôstojnú prepravu mestskou hromadnou dopravou (prípadne čo najmenej stresujúcu prepravu vlastným automobilom bez zbytočných zdržaní a neplánovaných obchádzok a po kvalitnej ceste), dostupné, fungujúce a kvalitné vzdelávacie zariadenie pre svojho potomka, príjemný oddych v čase po pracovnej dobe v parku s pokosenou trávou a pri návrate domov – hoci aj neskoro večer – cestu po dostatočne osvetlených uliciach bez obáv o vlastný majetok, zdravie a život.
Nik iný nie je taký kompetentný, nik iný nie je taký zodpovedný, nik iný nemá toľko korekčných nástrojov v rukách, ako práve zástupcovia občanov, teda tí, ktorí už boli spomenutí vyššie: poslanci a primátor. Úroveň decentralizácie verejnej správy, ktorá je na Slovensku dáva do ich rúk dostatočné množstvo právomocí umožňujúce vykonať zásadné kroky k zlepšeniu kvality života svojich spoluobčanov (!), čiže k tomu, čo by čoraz viac konvergovalo k onomu poeticky nazvanému „slušnému životu“. Cesta, akou je možné dosiahnuť takýchto kompetentných volených zástupcov je veľmi jednoduchá: zodpovedné uváženie, komu odovzdať svoj hlas pri voľbách do miestnej samosprávy a najmä odhodlanie ho reálne odovzdať. To je to, čomu sa občania v takej relatívne mladej demokracii, aká je na Slovensku musia zjavne ešte učiť.
Druhá podoba potrieb občana je reprezentovaná akútnym nedostatkom „ľudskosti“, ktorá akosi čoraz intenzívnejšie absentuje uprostred konglomerátu takej homogénnej skupiny, akou sú obyvatelia mesta. Akokoľvek abstraktným sa pojem ľudskosť môže zdať, je viac než isté, že všetci jedinci – s výnimkou tých, ktorí disponujú nulovou mierou citlivosti a empatie – považujú priateľskosť, dobré vzťahy a bezproblémové občianske spolunažívanie za základné črty ďalšieho špecifického pojmu, ktorým je humánnosť. Kvalita ľudských vzťahov je merateľná len veľmi ťažko. Napriek tomu, ako už bolo skôr naznačené, akoby sa spolu s pribúdaním rokov v kalendári jednoducho zhoršovala.
Adresnosť obžaloby, ktorú môžme vzniesť v súvislosti so zodpovednosťou za tento stav je však už omnoho anonymnejšia, než je to pri zodpovednosti za zabezpečovanie kvalitných a dostupných verejných statkov. Okrem niektorých prípadov, niet už konkrétneho vinníka, ktorého by bolo možné vziať na (trestnoprávnu) zodpovednosť alebo „odsúdiť“ nezvolením pri najbližších voľbách. Sme to my, občania, ktorí sa musíme pozrieť hlavne sami na seba a konfrontovať svoju vlastnú „humánnosť“ s ideálom, resp. s tým, čo očakávame od ostatných, ktorí nás denne (väčšinou náhodne a neplánovane) obklopujú ako naši spoluobčania. Nuž a to, čo od nich očakávame, vieme tiež celkom jednoducho pomenovať: slušné odzdravenie na pozdrav, ohľaduplnosť pri čakaní v dlhých radoch počas nakupovania, vzájomné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti v rozličných situáciách, dodržiavanie prednosti v jazde pri ceste automobilom, zvýšená pozornosť vodičov osobných áut voči chodcom na prechodoch pre chodcov či idúcich po chodníkoch – najmä počas daždivých dní a podobne. Aj tieto a iné „maličkosti“ spolutvoria „slušný život“ občana a treba konštatovať, že úsilie vynaložené na ich dosiahnutie nepatrí medzi to najväčšie...
To, čo od seba navzájom očakávame, či už z pozície občanov voči svojim voleným zástupcom alebo voči sebe navzájom počas každodennej mestskej reality možno zhrnúť do jednoduchej, možno až mierne infantilnej konštatácie: potreba „dobrých ľudí“. Mnohé obce a mestá na Slovensku sa môžu popýšiť nádhernými stavbami, úchvatnou prírodou či inými úžasnými pamiatkami, neraz dokonca jedinečnými – Banská Bystrica obzvlášť! V skutočnosti ale to, čo tvorí najpodstatnejšiu zložku slušného života obyvateľov nie sú ani tak cenné a unikátne exteriéry, v ktorých sa denne pohybujú, ale práve oni sami, miera ich kvality ako ľudských bytostí. Čiže to, čo dnes odborníci nazývajú „ľudským kapitálom“. Ten je naozaj neoceniteľným prostriedkom, ktorý robí život v spoločnosti, tú mestskú nevynímajúc, naozaj hodnotným a šťastným. Samozrejme, len pod podmienkou, že je kvalitný, s potenciálom rozvoja, a teda zúročiteľný.
Všetky potreby, ktoré boli spomínané v predchádzajúcich častiach a zhrnuté do spoločného pomenovania „dobrí ľudia“ vníma azda každý z nás výlučne zo svojho privátneho hľadiska. Ak však mesto – aj mesto Banská Bystrica – vnímame ako naozaj živý organizmus, teda ak na ňu aplikujeme kritériá biológie, potom musíme vidieť, že aj ona sama naozaj „má“ vlastné, jedinečné potreby. Áno, sú to čisté verejné plochy, bezpečné ulice, schodná infraštruktúra, renovované pamiatky, ošetrovaná mestská zeleň, ale sú to aj a predovšetkým ľudia, ktorí pre ňu toto všetko zabezpečujú, resp. udržiavajú. Takáto personifikácia Banskej Bystrici rozhodne neuškodí, skôr naopak. Naučí nás vnímať ju ako unikátnu entitu ponúkajúcu takpovediac „otvorenú náruč“ všetkým, ktorí majú záujem do nej vstúpiť, navštíviť ju, prípadne sa v nej usadiť. Naučí nás, že kvalitní občania, ľudský kapitál, dobrí ľudia – to je to, čo Banská Bystrica najviac vždy potrebovala, potrebuje a aj potrebovať bude, ak chce obstáť v konkurencii počas náročných časov budúcich perspektív, ktoré rozhodne nemusia byť iba pozitívne.

utorok 8. marca 2011

Postrehy a nápady študentov, ktorí sa zúčastnili súťaže o najlepšiu esej na tému „Čo potrebuje Banská Bystrica“

Andrea Štulajterová, Banská Bystrica – mesto študentov

...“ Banská Bystrica je mestom študentov. V Banskej Bystrici študuje vyše desať tisíc študentov z celého Slovenska. Pri takom veľkom počte, sú tu nedostatočné kapacity na internátoch a každý, komu sa podarí získať miesto na internáte je „šťastkárom“. Ostatní si musia zháňať rôzne lacné ubytovne, 1-2 izbové byty, v ktorých je niekedy aj 5 ľudí, aby takto ušetrili aj na iné výdavky, ktoré si štúdium a život v meste vyžaduje.

Prichádza najväčší problém mesta Banská Bystrica. Samozrejme toto je len môj pohľad na vec. Kam sa ísť odreagovať, keď nechcem len tak posedávať v nejakých drahých kaviarňach, kinách, divadlách a míňať tam buď to rodičovské, alebo svoje peniaze, ktoré sa v dnešnej dobe veľmi ťažko popri škole zarábajú. Mala som možnosť prežiť krátky čas v Londýne a preto viem, že napríklad pre mladých ľudí a najmä študentov tam existujú rôzne komunitné a relaxačné centrá, verejné knižnice, ktoré sú pre študentov úplne zdarma a každý kto chce si tam nájde to svoje. ... Bolo by v nich množstvo zábavných, spoločenských hier, oddychové priestory, nejaké oddychové miestnosti na posedenie, kde by sa hlavne nefajčilo, hrala by tam príjemná hudba a mladý by tam chodili napríklad len preto, že sa stretnú a porozprávajú v príjemnom prostredí. To isté si myslím aj o našich parkoch, ktoré som v Londýne naozaj obdivovala. Mládež sa tam stretáva, ležia na tráve, robia si pikniky, čítajú si knihy, alebo sa učia príjemnom prostredí. Parky síce v Banskej Bystrici máme, ale sú malo udržiavané, chýba im duša a myšlienka a to sú veci, ktoré by sa dali zrealizovať bez väčších finančných nákladov. Veď predsa tých desať tisíc študentov chce niekam zájsť a neprísť domov nasmradení od hlavy až po päty cigaretami. ...

Ďalšia vec, ktorá tu mne, mojej rodine a mojim kamarátom chýba je skutočne pekné kúpalisko, .... keby tu bolo niečo kvalitné, kde by sa ľudia cítili príjemne, tak aj napriek ekonomickej kríze a nie najlepšej finančnej situácii mnohých ľudí, verím, že by nebola núdza o návštevníkov. Veď, každý človek má rád, popri svojich povinnostiach, oddych a relax s ľuďmi, ktorých má rád.

Napriek všetkému, čo mi v Banskej Bystrici chýba, som rada, že žijem práve v tomto peknom meste s nádhernou, okolitou prírodou, ktorá je ozaj jedinečná. Verím, že každé miesto a mesto je také, aké si ho vytvoria samotní ľudia, ktorí tam žijú. Viem, že ak chceme mať doma prijemne a pekne, tak si musíme pekne zariadiť a upratať, lebo to nikto nepríde urobiť za nás. Tak isto je to aj s mestom. Najprv si musia samotní obyvatelia uvedomiť, že za prostredie v ktorom žijú, zodpovedajú hlavne oni samotní a potom je dôležité pre každé mesto, aký ľudia sa starajú o jeho chod. Každému hospodárstvu sa darí podľa toho, aký je jeho gazda. Pri zamyslení sa nad témou tejto eseje, by možno mnohých apadlo vymenúvať nejaké materiálne nedostatky nášho mesta, ale podľa mňa sa dá odpoveď na tuto tému zhrnúť do jednej vety: Banskej Bystrici chýbajú LEN uvedomelí obyvatelia, ktorí sa nebudú pozerať z okien, keď budeme zbierať papieriky popred panelák, ale nám prídu pomôcť a múdry a čestný gazda, ktorému bude na našom meste záležať.

Jakub Forgács, Ihriská pre všetkých

... " Na každom sídlisku v Banskej Bystrici nájdeme hneď niekoľko detských ihrísk, čo je síce veľmi chválihodné, ale má to jeden háčik. Sú to totiž detské ihriská limitované vekom a hmotnosťou detí, ako aj rozmermi. Ponúkajú im presne to, čo potrebujú. Nezáväzné odreagovanie, relax a vybitie si nadbytočnej energie ale hľadajú aj tí starší – študenti a pracujúci. Vo svete je bežné, že skoro v každom väčšom meste nájdete aj ihriská pre dospelých. Sú to miesta, kde bez potreby vysokých výdavkov a rôznych iných obmedzení, môžu cvičiť svoje telo, baviť sa a súčasne získavať aj psychickú pohodu. Nemusí ich baviť futbal, alebo hokej a predsa majú kde zmysluplne tráviť svoj voľný čas. Práve ihriská zložené z väčších preliezok, hrázd a múrikov sú tým najlepším priestorom, kde aj tie “staršie deti“ môžu slobodne trénovať prekonávanie prekážok, čo sa v konečnom dôsledku prenesie aj do celkovej pohody v ich životoch.

Veľa športovcov a spisovateľov predpovedá práve takýmto nesúťažným aktivitám veľkú budúcnosť. Ľudia budú na tréningoch miesto súperov vidieť priateľov a ich jediným sokom bude ich vlastné telo – ten najsilnejší súper, ktorého môžu prekonávať celý život. Nevravím, že takéto ihrisko zmení životný štýl mladých ľudí, ale myslím si, že minimálne dokáže pohltiť značnú časť ich energie, ktorú často nezmyselne využívajú na alkoholové výjazdy a bitky. Banská Bystrica by v tomto na Slovensku mohla ísť príkladom ostatným mestám a skúsiť niečo nové, čo by ľudí pritiahlo a aspoň trochu odpútalo od ich zlozvykov."

Lucia Škultétyová, Ak 21. storočie nebude ekologické, 22. storočie nemusí byť vôbec

... „ Dnes si to neradi pripúšťame, ale okrem krízy ekologickej, je aktuálna aj kríza hodnôt. Chronologická postupnosť v tvrdení mnohých ekofilozofov a ekoetikov, že ak 21. storočie nebude ekologické, 22. storočie nemusí byť vôbec trefne akcentuje podstatu problematiky. Na otázku „Čo potrebuje Banská Bystrica ?“ je odpoveď jednoduchá. Potrebuje občanov, ktorí sú ekologicky gramotní. Samozrejme tak, ako každé mesto aj Banská Bystrica potrebuje bežnú starostlivosť o údržbu ciest, celkový vzhľad mesta, nové projekty. ... treba začať kooperovať s mládežou v otázke ekologickej gramotnosti... Ja, ako budúci pedagóg, mám predstavu ako zvyšovať ekologickú gramotnosť. Vyučovaním spojením so zážitkovým učením."

Marcel Páleš, V srdci, v ktorom žijem, počujem silné búšenie

... "Starosť o naše mesto je teda pohnútkou, ktorá by sa mala rodiť v každom človeku, ktorý presahuje hranice svojho egoizmu a vidí aj za oceán svojho narcizmu.

... viesť detí či mladých, ale aj ostatných k láske, k múdrosti a prosociálnosti. Takže človeka považujem za základnú stavebnú tehlu v tomto veľdiele.

... Mladí ľudia a ich výchova predstavuje podstatné východisko pre budúcnosť ako aj súčasnosť. Vzniká potreba podporiť školstvo, ktoré má v Banskej Bystrici bohaté tradície. Na každom stupni (základné, stredné i vysoké školy) však treba zabezpečiť pedagógov, ktorí budú k výchove a vzdelávaniu študentov pristupovať tvorivo a pomôžu im vyrásť v zrelé osobnosti, čo by apriori malo byť jedným z hlavných cieľov školy.

... Starosť o parky, zeleň mesta a prírodné oblasti vôbec znamená krajší vzhľad mesta. Vytiahneme tak z obydlí nudiacich sa ľudí, mesto viac ožije. Takisto to pritiahne cudzincov, ktorí sa sem budú s radosťou vracať.

... za východisko pri riešení rastu Banskej Bystrice vidím práve orientáciu pozornosti na ľudí. Baníci tu kedysi dolovali poklady vo forme drahých kovov. Vezmime si z nich príklad – hľadajme poklady, ktoré ukrýva mesto – jeho história, ale aj súčasnosť. Mnohé z tých pokladov driemu práve v nás samotných. Starajme sa o toto vzácne srdce."

Juraj Havlík, Čo potrebuje Banská Bystrica

... „ zjednotiť MHD! Prestať už konečne s výstavbou všetkých tých zbytočných polyfunkčných objektov, ktoré so sebou prinášajú nadriadenosť materiálnych hodnôt! V žiadnom prípade nedovoliť výstavbu v lokalitách, ako sú Urpín alebo park pri Pamätníku SNP, nehovoriac o Mestskom parku! Obnoviť posolstvo PKO! Prestať hazardovať s vlastníctvom mesta ako je napr. Dom kultúry, ... Obnoviť športového ducha Bystrice! Zbaviť sa korupcie! Rozdeľovať financie na základe jasne daných priehľadných podmienok! Podporovať mladú iniciatívu! Podporovať starú iniciativu! Celkovo vytvárať zázemie, pri ktorom sa dá pohnúť vpred avšak udržiavať a zveľaďovať to pôvodné. Hľadať kompromisy a rovnováhu a nie uskutočnovať jednostranne obmedzené kroky...

... „ale príčiny všetkých ťažkostí a radostí ma vždy privedú k ľudským hodnotám a k schopnosti nosiť v sebe pokoru.“

Lenka Kučeráková, Aktívni ľudia sú základom rozvoja komunity

... „Kto má však realizovať tieto zmeny, ak nie my – samotní obyvatelia Banskej Bystrice? Podľa môjho názoru preto Banská Bystrica v prvom rade potrebuje ľudí, a to aktívnych ľudí, ktorí majú záujem participovať na zveľaďovaní svojho mesta. Je ním každý obyvateľa tohto mesta, ktorý má záujem o rozvoj svojej komunity.

... Preto je dôležité rozvíjať neformálny druh komunitného vzdelávania. Poskytovať atraktívnym spôsobom ľahko dostupné informácie pre všetkých obyvateľov mesta. Nevyhnutné z tohto hľadiska sú najmä informácie o: spôsobe fungovania mestskej správy, inštitúciách v meste, komunitných organizáciách, aktuálnom dianí v meste, možnostiach aktívneho zapojenia obyvateľov do rozvoja mesta. Práve kvalitné a prístupné informácie z tejto oblasti môžu motivovať a aktivizovať Bystričanov v podieľaní sa na pretváraní mesta.

Z tohto dôvodu by mestská správa, mestské inštitúcie a komunitné organizácie mali vo vzájomnej spolupráci organizovať kultúrne podujatia spojené s prezentáciou týchto informácii. ....

.... poradenstvo, dialóg a spolupráca.

V rámci poradenstva by mesto, jeho inšitúcie a komunitné organizácie mali byť ústretové voči obyvateľom komunity a uvítať záujem Bystričanov o snahu podieľať sa na vývoji mesta. V prvom rade by však mali komunikovať hlavne medzi sebou a disponovať všetkými potrebnými informáciám. Na základe tejto spolupráce by ich mali poskytovať záujemcom.

Treba diskutovať. Diskutovať v tomto význame neznamená len poskytovať informácie. Ide tu o dialóg obyvateľov mesta a ich komunity. Obe strany by mali mať možnosť predostrieť svoje otázky, požiadavky a názory. Tento proces má spájať a viesť k hľadaniu spoločných ideí, vhodných odpovedí i riešení.

... Z toho vyplýva, že Banská Bystrica potrebuje vytvorenie vzájomnej siete medzi mestskou správou, inštitúciami v meste a jej obyvateľmi. Vzájomnú výmenu informácii, rád, názorov a hlavne vzájomnú podporu pri realizovaní zmien ktoré podnecujú rozvoj tejto komunity.

Čo teda treba robiť? Treba sa začať zaujímať o mesto, v ktorom žijeme a nehľadať výhovorky prečo niečo nespraviť, ale snažiť sa nájsť spôsob ako dosiahnuť to najlepšie pre mesto a tým aj pre nás samých. Dôležité je predovšetkým prekonať dávno naučený stereotyp správania, ktorí nám hovorí: Nehas čo ťa nepáli.....

Každý z nás má predsa určite predstavu o svojom vysnívanom meste, v ktorom sú jeho obyvatelia šťastný a majú medzi sebou dobré vzťahy. O meste, ktoré sa zaujíma o svojich obyvateľov a v ktorom všetky inštitúcie poskytujú kvalitné služby.

Predstava je však trochu iná ako realita. Je jasné, že vždy sa budú objavovať nové a nové potreby obyvateľov Banskej Bystrice a práve tie by mali podnecovať k rozvoju a napredovaniu mesta. Potreby mesta a jej obyvateľov by mali byť teda výzvou a zároveň podnetom k aktivite a k snahe o vytváranie kvalitných podmienok pre život v meste.

Naozaj len od nás závisí, koľko zelene, parkov a ihrísk budeme mať v meste a či sme ochotní tolerovať neporiadok v týchto priestoroch. My sa musíme rozhodnúť či sa chceme podieľať na ochrane životného prostredia, hoci len sparovaním odpadu, alebo rešpektovaním turistických chodníkov. Je na nás ako sa postavíme k nedostavaným priestorom, ktoré využívajú bezdomovci a k novostavbám, ktoré ohrozujú prírodu. My rozhodneme o tom, ako riešiť problematiku opustených zvierat na ulici. V prípade odvážnejších plánov sa dokonca môžeme zaoberať problematikou nezamestnanosti, bezdomovcov, či drogovo závislých.

Dôležité by však nemalo byť len upozorňovať na tieto problémy ale aj na možnosti ich riešenia. Preto každý z nás by sa mal zamyslieť ako sa môže podieľať na rozvoji svojho mesta a tým vlastne prispieť aj k svojej spokojnosti. Máme na to odvahu?“


víťazná práca súťaže Čo potrebuje Banská Bystrica

„Čo potrebuje Banská Bystrica ?“ 4 bláznivé nápady , autorka Zuzana Borošová

Banská Bystrica potrebuje nápad, miesta na život, zvyky, environmentálne prístupy, mestské maličkosti, hry, fóra na spoluprácu, transparantnejšie fungovanie mestského úradu, viac mestských sviatkov a iné. Podobné potreby si vytvárajú aj ostatní ľudia, čo majú vzťah k Banskej Bystrici. Pomerne z veľkej časti to, čo sa deje v meste, je odzrkadlením toho, akí ľudia v ňom žijú. Keď sa niečo deje, niečo s tým proste musia urobiť. Podporiť, protestovať, dennodenne sa tešiť z prostredia a z ostatých ľudí naokolo.

Potreby sa vytvárajú ľuďmi, a pokiaľ tie nie sú menované a naplňované, mesto stagnuje, skapal tam pes. Bystrica potrebuje ľudí, čo menujú svoje potreby a dokážu si ich napĺňať.

Prakticky sa dá o meste vždy rozmýšľať z dvoch pohľadov. Z pohľadu obyvateľov, mešťanov a pozerať sa na aspekty ako sa im v meste žije – zamestnanosť, kvalitu školstva, voľnočasové aktivity namierené na všetky vekové skupiny. Na druhú stranu z pohľadu návštevníkov, ktorí prídu do mesta cestovať, zaujímať sa o to, ako tam tí mešťania žijú, alebo žili, čo v meste majú, čo je na Meste zaujimavé. A tu som sa dostala k bodu, na ktorý by som chcela nadviazať moje štyri bláznivé nápady pre Banskú Bystricu a jej potenciál ako zabezpečiť čo najlepší život pre mešťanov, a tak následne zaujímavejší zážitok pre návštevníkov.

Byť známy a zaujímavý sa dá docieliť najrôznejšími spôsobmi. Najbezpečnejší spôsob je taký, keď robíte v meste niečo tak výnimočné, že sa jednoducho nedá nebyť slávnym. Keď sa zamyslíte, Bystrica je významné slovenské mesto, udialo sa tu SNP, máme pekné námestie a sú naokolo pekné hory. Hm to je fajn, ale je veľa slovenských miest s podobnou charakteristikou a preto mám nápad, ako sa dá vyťažiť niečo unikátne z toho, čo sa v Bystrici už nachádza a teda by to dokázalo vytvoriť niečo nové, ale zároveň vlastné, svoje, bystrické. V Banskej Bystrici máme jednu umeleckú školu, ktorá je súčasťou mesta už niekoľko desaťročí, každý rok na nej tvorí deň čo deň vyše stovka umelcov. Akadémia umení by mohla uskutočniť doživotnú kolaboráciu s Mestom na základe ktorej sa ulice a námestia Bystrice stanú priestorom pre tvorbu študentov akadémie a tak by mohla vzniknúť celoročná výstava street artu. Urbárny priestor Mesta by sa stal pre mešťanov jedinečným dejiskom stretnutia so súčasným umením v každodennom živote, a tak by obyčajní mešťania mohli zúžitkovať existenciu umeleckej školy vo vlastnom meste. A keďže Akadémia umení je škola, s obmieňajúcimi sa študentmi každý rok, pouličná výstava by sa taktiež mohla obmieňať v pravidelných intervaloch – a pretvoriť Bystricu okrem významného mesta, dejiska SNP s pekným námestím a horami aj na mesto street art-u, čo je jedinečný koncept, ktorý by sám o sebe prilákal pozornosť.

Keďže, bol práve predstavený prvý nápad o zlepšení života v meste, súvisiaci s urbárnym priestorom, odbočím na chíľku s malým komentárom. Banská Bystrica je slovenské mesto v európskom štáte, a preto je to aj európske mesto a tak sa k tomuto faktu treba správať zodpovedne. Európa je známa tým, že z nej cítiť atmosféru minulosti, a to uchovávaním si pamiatok aj napriek súčanému vývoju, alebo lepšie povedané popri súčasnom vývoji. Myslím si, že tendencie najrôznejších developerov zasahovať do mestských častí v Bystrici prudko kontrastujú s uchovávaním si historického vzhľadu mestských častí. Podľa mňa Bystrica potrebuje razantne odmietať necitlivé architektonické zásahy. Naopak, vítať iniciatívy ktoré otvoria v Bystrici debatu o tom, ako Mesto vyzeralo v minulosti napr. výstavou fotiek vo veľkých rozmeroch, alebo inako. Podporovať mešťanov aby nedovolili ničiť mesto ak môže vyzerať krajšie v pôvodnom stave.

Mojim druhým bláznivým nápadom je, opäť, odvolávať sa na historický vzhľad mesta a európsky charakter mesta a to v oblasti prepojenia urbárneho priestoru so zeleňou. Myslím si, že Bystrici chýba rozsiahly park kde by sa dal v širokom zmysle tráviť voľný čas, pretože momentálne takýto rozsiahly priestor na aktivity typu korčuľovanie, behanie, prechádzky v rámci logistiky Mesta neexistuje. Opäť sa dá odrážať od toho, čo už v Meste je a ťažiť z toho na plno. Fenomén rieky, tečúcej cez mesto – čo v prípade Bystrice znamená takmer cez centrum mesta je v mnohých mestách využívaný na vytvorenie príjemného korza, spojeného so zeleňou. Hron je jednoznačne dominantným prvkom pretekajúcim cez mesto a má potenciál byť rekreačným, estetickým, multifunkčným zdrojom pre mesto. Prekážkou je rušná premávka ktorá oddeľuje najstaršiu časť mesta s Hronom. Tento problém by mohol byť vyriešený vytvorením pešej zóny umožnenej uvoľnením premávky z budovaného obchvatu.

Mojim tretím bláznivým nápadom je akési naväzovanie na už spomenuté nápady a to to, že Bystrica potrebuje ťažiť. Ako v minulosti ťažili striebro a meď, v roku 2010 by sa mohli ľudia nachvíľočku zastaviť, napr. na Námestí SNP a poobzerať sa z akých zdrojov by sa dalo ťažiť, z toho všetkého ukrytého v meste v tomto období. Použila som slovo ukrytého, lebo o veľa veciach čo sa v Meste deje, proste obyvateľ nemá veľmi vedomosti. Ťažiť z tých rôznych organizácii, inštitúcii, divadiel, klubov, kde každý väčšinou kope za seba. Z tých všetkých výborných organizácii kde pracujú výborní ľudia, by sa dalo vytvoriť aj výborné mesto. Bystrické neziskovky by mohli tri krát do roka spoločne vytvoriť fórum, na ktorom by si navzájom pomohli napĺňať svoje ciele, zdieľať vedomosti o Meste a pomôcť si pri hľadaní rôznych zdrojov, spoločne tak plánovať zlepšenie života v Bystrici.
Podobné fórum kultúrnych inštitúcii by mohlo priniesť nečakaný zvrat v živote mesta a to v podobe kalendáru, keď si divadlá alebo múzeá budú dohadovať dátumy svojich plánovaných akcii počas roka a tak sa nemusí opakovať situácia, keď sa tri veľké kultúrne udalosti v roku dejú v jeden víkend.

Posledným nápadom je bohužiaľ, niečo, čo v Bystrici ešte nieje, resp. je, ale bolo by fajn keby toho bolo bývalo viac. Mám na mysli mestské sviatky. Naše mesto má Radvanský jarmok hlboko vo svojich základoch zapečatené, a keď sa len spomenie slovo Radvanský jarmok, väčšine obyvateľom sa rozprúdi chtíč – volajúci ide sa do mesta! Mestský sviatok je proste čas, keď sa obyvatelia nahromadia za nejakým účelom na námestí, v uliciach. Je to pomerne dôležitý čas, lebo sa dá z tej masy ľudí identifikovať Mesto s ľuďmi, čo samozrejme nieje vždy prípadom, ale pravdepodobnosť je nejaká. Podobný takýto čas v Bystrici sa deje počas Vianoc, keď sa tendencia stretávať sa pri vianočnom punči pretavila do tradície. Potrebovali by sme v Bystrici možno viac takýchto príležitostí zidentifikovať sa s mestom, alebo na druhej strane, ubezpečiť sa, že aspoň tie dva bystrické mestské sviatky, ktoré prilákajú ľudí do mesta, majú takú úroveň, akú Mesto má, a chce mať.

Samozrejme, moje nápady neriešia všetky potreby mesta, ale mohli načrtnúť aspoň spoločensky orientované potreby mestkého života, ktoré by nečakane mohli zmeniť veľa vecí v Bystrici verím, že k lepšiemu. Napokon, chcem toto moje malé snívanie ukončiť, tým, že sa prebudím a uznám, že veľa z toho, čo som napísala, si vyžaduje obrovsky veľa energie a chuti. Lenže zatiaľ svet ináč, ako taký, v ktorom to, čo sa deje, závisí na ľuďoch, nevidím. Aj ten bystrický svet. Čiže, čo potrebuje Bystrica? Teba! Vás!