Mesto – občan – človek

Esej, ktorá obsadila 2.miesto v súťaži Čo potrebuje Banská Bystrica
Autor: Marián Sekerák

Jedným zo základných atribútov každej ľudskej bytosti je disponovanie určitým komplexom potrieb. Bez ohľadu na to, či ich nazývame „primárnymi“ alebo „sekundárnymi“, prípadne celkom prozaicky potrebami fyziologickými, nadštandardnými, potrebami lásky, uznania, respektíve sebarealizácie, môžme si byť istí, že každý človek – bez ohľadu na svoje telesné prípadne mentálne zdravie – ich v rôznej intenzite pociťuje. Kladúc im rozličnú pozíciu vo svojej hodnotovej hierarchii, jedinec vynakladá istú mieru svojho úsilia na ich úspešné naplnenie. Neraz aj za cenu náročného boja s vopred pochybným výsledkom.
Človek žijúci v takej dynamickej a pestrej ľudskej pospolitosti akou je obec, teda občan, nemôže nevnímať aj celkom špecifický druh potrieb. Tieto potreby sú pociťované najmä vtedy, keď je občan konfrontovaný so situáciou, počas ktorej závažným spôsobom vníma realitu neuspokojivej úrovne, resp. viac či menej intenzívneho nedostatku verejných statkov. Chýbajúcim verejným osvetlením počnúc, naprieč absenciou zón relaxu a regenerácie až po nedostatočnú infraštruktúru umožňujúcu bezproblémový a pohodlný presun medzi východiskovou a cieľovou lokalitou. Tieto a iné mnohé nedostatky pociťuje občan (ktorý sa vonkoncom nevzdal svojho označenia ako „človek“, na čo mnohí neraz akosi zabúdajú) vo sfére verejných statkov najmä preto, lebo finančné prostriedky, ktoré na ne pravidelne vynakladá sú značné a efekty plynúce z ich (ne)používania sú viac než zjavné. Občan si preto právom kladie otázku, aká efektívna je alokácia peňažných zdrojov získaných z príspevkov všetkých obyvateľov obce. Sledujúc líniu zodpovednosti za ich správne použitie nachádza (alebo skôr nenachádza) odpoveď na položenú otázku na úrovni hlavných predstaviteľov obce: obecných, resp. mestských poslancov a najmä starostu či primátora. Práve na nich vzhliada obyvateľ domáhajúci sa svojho práva na plnohodnotné užívanie verejných statkov, ktoré je súčasťou oveľa širšieho – v slovenských podmienkach neraz len idealistického – práva na „slušný život“. Pričom pod pojmom slušný život nemá občan na mysli nič výnimočné. Skôr naopak. Pri odchode z domova pocit príjemného čerstvého vzduchu bez páchnucich preplnených kontajnerov, bezpečný prechod po chodníku bez jám a výmoľov, dôstojnú prepravu mestskou hromadnou dopravou (prípadne čo najmenej stresujúcu prepravu vlastným automobilom bez zbytočných zdržaní a neplánovaných obchádzok a po kvalitnej ceste), dostupné, fungujúce a kvalitné vzdelávacie zariadenie pre svojho potomka, príjemný oddych v čase po pracovnej dobe v parku s pokosenou trávou a pri návrate domov – hoci aj neskoro večer – cestu po dostatočne osvetlených uliciach bez obáv o vlastný majetok, zdravie a život.
Nik iný nie je taký kompetentný, nik iný nie je taký zodpovedný, nik iný nemá toľko korekčných nástrojov v rukách, ako práve zástupcovia občanov, teda tí, ktorí už boli spomenutí vyššie: poslanci a primátor. Úroveň decentralizácie verejnej správy, ktorá je na Slovensku dáva do ich rúk dostatočné množstvo právomocí umožňujúce vykonať zásadné kroky k zlepšeniu kvality života svojich spoluobčanov (!), čiže k tomu, čo by čoraz viac konvergovalo k onomu poeticky nazvanému „slušnému životu“. Cesta, akou je možné dosiahnuť takýchto kompetentných volených zástupcov je veľmi jednoduchá: zodpovedné uváženie, komu odovzdať svoj hlas pri voľbách do miestnej samosprávy a najmä odhodlanie ho reálne odovzdať. To je to, čomu sa občania v takej relatívne mladej demokracii, aká je na Slovensku musia zjavne ešte učiť.
Druhá podoba potrieb občana je reprezentovaná akútnym nedostatkom „ľudskosti“, ktorá akosi čoraz intenzívnejšie absentuje uprostred konglomerátu takej homogénnej skupiny, akou sú obyvatelia mesta. Akokoľvek abstraktným sa pojem ľudskosť môže zdať, je viac než isté, že všetci jedinci – s výnimkou tých, ktorí disponujú nulovou mierou citlivosti a empatie – považujú priateľskosť, dobré vzťahy a bezproblémové občianske spolunažívanie za základné črty ďalšieho špecifického pojmu, ktorým je humánnosť. Kvalita ľudských vzťahov je merateľná len veľmi ťažko. Napriek tomu, ako už bolo skôr naznačené, akoby sa spolu s pribúdaním rokov v kalendári jednoducho zhoršovala.
Adresnosť obžaloby, ktorú môžme vzniesť v súvislosti so zodpovednosťou za tento stav je však už omnoho anonymnejšia, než je to pri zodpovednosti za zabezpečovanie kvalitných a dostupných verejných statkov. Okrem niektorých prípadov, niet už konkrétneho vinníka, ktorého by bolo možné vziať na (trestnoprávnu) zodpovednosť alebo „odsúdiť“ nezvolením pri najbližších voľbách. Sme to my, občania, ktorí sa musíme pozrieť hlavne sami na seba a konfrontovať svoju vlastnú „humánnosť“ s ideálom, resp. s tým, čo očakávame od ostatných, ktorí nás denne (väčšinou náhodne a neplánovane) obklopujú ako naši spoluobčania. Nuž a to, čo od nich očakávame, vieme tiež celkom jednoducho pomenovať: slušné odzdravenie na pozdrav, ohľaduplnosť pri čakaní v dlhých radoch počas nakupovania, vzájomné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti v rozličných situáciách, dodržiavanie prednosti v jazde pri ceste automobilom, zvýšená pozornosť vodičov osobných áut voči chodcom na prechodoch pre chodcov či idúcich po chodníkoch – najmä počas daždivých dní a podobne. Aj tieto a iné „maličkosti“ spolutvoria „slušný život“ občana a treba konštatovať, že úsilie vynaložené na ich dosiahnutie nepatrí medzi to najväčšie...
To, čo od seba navzájom očakávame, či už z pozície občanov voči svojim voleným zástupcom alebo voči sebe navzájom počas každodennej mestskej reality možno zhrnúť do jednoduchej, možno až mierne infantilnej konštatácie: potreba „dobrých ľudí“. Mnohé obce a mestá na Slovensku sa môžu popýšiť nádhernými stavbami, úchvatnou prírodou či inými úžasnými pamiatkami, neraz dokonca jedinečnými – Banská Bystrica obzvlášť! V skutočnosti ale to, čo tvorí najpodstatnejšiu zložku slušného života obyvateľov nie sú ani tak cenné a unikátne exteriéry, v ktorých sa denne pohybujú, ale práve oni sami, miera ich kvality ako ľudských bytostí. Čiže to, čo dnes odborníci nazývajú „ľudským kapitálom“. Ten je naozaj neoceniteľným prostriedkom, ktorý robí život v spoločnosti, tú mestskú nevynímajúc, naozaj hodnotným a šťastným. Samozrejme, len pod podmienkou, že je kvalitný, s potenciálom rozvoja, a teda zúročiteľný.
Všetky potreby, ktoré boli spomínané v predchádzajúcich častiach a zhrnuté do spoločného pomenovania „dobrí ľudia“ vníma azda každý z nás výlučne zo svojho privátneho hľadiska. Ak však mesto – aj mesto Banská Bystrica – vnímame ako naozaj živý organizmus, teda ak na ňu aplikujeme kritériá biológie, potom musíme vidieť, že aj ona sama naozaj „má“ vlastné, jedinečné potreby. Áno, sú to čisté verejné plochy, bezpečné ulice, schodná infraštruktúra, renovované pamiatky, ošetrovaná mestská zeleň, ale sú to aj a predovšetkým ľudia, ktorí pre ňu toto všetko zabezpečujú, resp. udržiavajú. Takáto personifikácia Banskej Bystrici rozhodne neuškodí, skôr naopak. Naučí nás vnímať ju ako unikátnu entitu ponúkajúcu takpovediac „otvorenú náruč“ všetkým, ktorí majú záujem do nej vstúpiť, navštíviť ju, prípadne sa v nej usadiť. Naučí nás, že kvalitní občania, ľudský kapitál, dobrí ľudia – to je to, čo Banská Bystrica najviac vždy potrebovala, potrebuje a aj potrebovať bude, ak chce obstáť v konkurencii počas náročných časov budúcich perspektív, ktoré rozhodne nemusia byť iba pozitívne.