Príspevky
Esej, ktorá obsadila 2.miesto v súťaži Čo potrebuje Banská Bystrica
Autor: Marián Sekerák
Jedným zo základných atribútov každej ľudskej bytosti je disponovanie určitým komplexom potrieb. Bez ohľadu na to, či ich nazývame „primárnymi“ alebo „sekundárnymi“, prípadne celkom prozaicky potrebami fyziologickými, nadštandardnými, potrebami lásky, uznania, respektíve sebarealizácie, môžme si byť istí, že každý človek – bez ohľadu na svoje telesné prípadne mentálne zdravie – ich v rôznej intenzite pociťuje. Kladúc im rozličnú pozíciu vo svojej hodnotovej hierarchii, jedinec vynakladá istú mieru svojho úsilia na ich úspešné naplnenie. Neraz aj za cenu náročného boja s vopred pochybným výsledkom.
Človek žijúci v takej dynamickej a pestrej ľudskej pospolitosti akou je obec, teda občan, nemôže nevnímať aj celkom špecifický druh potrieb. Tieto potreby sú pociťované najmä vtedy, keď je občan konfrontovaný so situáciou, počas ktorej závažným spôsobom vníma realitu neuspokojivej úrovne, resp. viac či menej intenzívneho nedostatku verejných statkov. Chýbajúcim verejným osvetlením počnúc, naprieč absenciou zón relaxu a regenerácie až po nedostatočnú infraštruktúru umožňujúcu bezproblémový a pohodlný presun medzi východiskovou a cieľovou lokalitou. Tieto a iné mnohé nedostatky pociťuje občan (ktorý sa vonkoncom nevzdal svojho označenia ako „človek“, na čo mnohí neraz akosi zabúdajú) vo sfére verejných statkov najmä preto, lebo finančné prostriedky, ktoré na ne pravidelne vynakladá sú značné a efekty plynúce z ich (ne)používania sú viac než zjavné. Občan si preto právom kladie otázku, aká efektívna je alokácia peňažných zdrojov získaných z príspevkov všetkých obyvateľov obce. Sledujúc líniu zodpovednosti za ich správne použitie nachádza (alebo skôr nenachádza) odpoveď na položenú otázku na úrovni hlavných predstaviteľov obce: obecných, resp. mestských poslancov a najmä starostu či primátora. Práve na nich vzhliada obyvateľ domáhajúci sa svojho práva na plnohodnotné užívanie verejných statkov, ktoré je súčasťou oveľa širšieho – v slovenských podmienkach neraz len idealistického – práva na „slušný život“. Pričom pod pojmom slušný život nemá občan na mysli nič výnimočné. Skôr naopak. Pri odchode z domova pocit príjemného čerstvého vzduchu bez páchnucich preplnených kontajnerov, bezpečný prechod po chodníku bez jám a výmoľov, dôstojnú prepravu mestskou hromadnou dopravou (prípadne čo najmenej stresujúcu prepravu vlastným automobilom bez zbytočných zdržaní a neplánovaných obchádzok a po kvalitnej ceste), dostupné, fungujúce a kvalitné vzdelávacie zariadenie pre svojho potomka, príjemný oddych v čase po pracovnej dobe v parku s pokosenou trávou a pri návrate domov – hoci aj neskoro večer – cestu po dostatočne osvetlených uliciach bez obáv o vlastný majetok, zdravie a život.
Nik iný nie je taký kompetentný, nik iný nie je taký zodpovedný, nik iný nemá toľko korekčných nástrojov v rukách, ako práve zástupcovia občanov, teda tí, ktorí už boli spomenutí vyššie: poslanci a primátor. Úroveň decentralizácie verejnej správy, ktorá je na Slovensku dáva do ich rúk dostatočné množstvo právomocí umožňujúce vykonať zásadné kroky k zlepšeniu kvality života svojich spoluobčanov (!), čiže k tomu, čo by čoraz viac konvergovalo k onomu poeticky nazvanému „slušnému životu“. Cesta, akou je možné dosiahnuť takýchto kompetentných volených zástupcov je veľmi jednoduchá: zodpovedné uváženie, komu odovzdať svoj hlas pri voľbách do miestnej samosprávy a najmä odhodlanie ho reálne odovzdať. To je to, čomu sa občania v takej relatívne mladej demokracii, aká je na Slovensku musia zjavne ešte učiť.
Druhá podoba potrieb občana je reprezentovaná akútnym nedostatkom „ľudskosti“, ktorá akosi čoraz intenzívnejšie absentuje uprostred konglomerátu takej homogénnej skupiny, akou sú obyvatelia mesta. Akokoľvek abstraktným sa pojem ľudskosť môže zdať, je viac než isté, že všetci jedinci – s výnimkou tých, ktorí disponujú nulovou mierou citlivosti a empatie – považujú priateľskosť, dobré vzťahy a bezproblémové občianske spolunažívanie za základné črty ďalšieho špecifického pojmu, ktorým je humánnosť. Kvalita ľudských vzťahov je merateľná len veľmi ťažko. Napriek tomu, ako už bolo skôr naznačené, akoby sa spolu s pribúdaním rokov v kalendári jednoducho zhoršovala.
Adresnosť obžaloby, ktorú môžme vzniesť v súvislosti so zodpovednosťou za tento stav je však už omnoho anonymnejšia, než je to pri zodpovednosti za zabezpečovanie kvalitných a dostupných verejných statkov. Okrem niektorých prípadov, niet už konkrétneho vinníka, ktorého by bolo možné vziať na (trestnoprávnu) zodpovednosť alebo „odsúdiť“ nezvolením pri najbližších voľbách. Sme to my, občania, ktorí sa musíme pozrieť hlavne sami na seba a konfrontovať svoju vlastnú „humánnosť“ s ideálom, resp. s tým, čo očakávame od ostatných, ktorí nás denne (väčšinou náhodne a neplánovane) obklopujú ako naši spoluobčania. Nuž a to, čo od nich očakávame, vieme tiež celkom jednoducho pomenovať: slušné odzdravenie na pozdrav, ohľaduplnosť pri čakaní v dlhých radoch počas nakupovania, vzájomné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti v rozličných situáciách, dodržiavanie prednosti v jazde pri ceste automobilom, zvýšená pozornosť vodičov osobných áut voči chodcom na prechodoch pre chodcov či idúcich po chodníkoch – najmä počas daždivých dní a podobne. Aj tieto a iné „maličkosti“ spolutvoria „slušný život“ občana a treba konštatovať, že úsilie vynaložené na ich dosiahnutie nepatrí medzi to najväčšie...
To, čo od seba navzájom očakávame, či už z pozície občanov voči svojim voleným zástupcom alebo voči sebe navzájom počas každodennej mestskej reality možno zhrnúť do jednoduchej, možno až mierne infantilnej konštatácie: potreba „dobrých ľudí“. Mnohé obce a mestá na Slovensku sa môžu popýšiť nádhernými stavbami, úchvatnou prírodou či inými úžasnými pamiatkami, neraz dokonca jedinečnými – Banská Bystrica obzvlášť! V skutočnosti ale to, čo tvorí najpodstatnejšiu zložku slušného života obyvateľov nie sú ani tak cenné a unikátne exteriéry, v ktorých sa denne pohybujú, ale práve oni sami, miera ich kvality ako ľudských bytostí. Čiže to, čo dnes odborníci nazývajú „ľudským kapitálom“. Ten je naozaj neoceniteľným prostriedkom, ktorý robí život v spoločnosti, tú mestskú nevynímajúc, naozaj hodnotným a šťastným. Samozrejme, len pod podmienkou, že je kvalitný, s potenciálom rozvoja, a teda zúročiteľný.
Všetky potreby, ktoré boli spomínané v predchádzajúcich častiach a zhrnuté do spoločného pomenovania „dobrí ľudia“ vníma azda každý z nás výlučne zo svojho privátneho hľadiska. Ak však mesto – aj mesto Banská Bystrica – vnímame ako naozaj živý organizmus, teda ak na ňu aplikujeme kritériá biológie, potom musíme vidieť, že aj ona sama naozaj „má“ vlastné, jedinečné potreby. Áno, sú to čisté verejné plochy, bezpečné ulice, schodná infraštruktúra, renovované pamiatky, ošetrovaná mestská zeleň, ale sú to aj a predovšetkým ľudia, ktorí pre ňu toto všetko zabezpečujú, resp. udržiavajú. Takáto personifikácia Banskej Bystrici rozhodne neuškodí, skôr naopak. Naučí nás vnímať ju ako unikátnu entitu ponúkajúcu takpovediac „otvorenú náruč“ všetkým, ktorí majú záujem do nej vstúpiť, navštíviť ju, prípadne sa v nej usadiť. Naučí nás, že kvalitní občania, ľudský kapitál, dobrí ľudia – to je to, čo Banská Bystrica najviac vždy potrebovala, potrebuje a aj potrebovať bude, ak chce obstáť v konkurencii počas náročných časov budúcich perspektív, ktoré rozhodne nemusia byť iba pozitívne.
pondelok 14. marca 2011
utorok 8. marca 2011
Postrehy a nápady študentov, ktorí sa zúčastnili súťaže o najlepšiu esej na tému „Čo potrebuje Banská Bystrica“
...“ Banská Bystrica je mestom študentov. V Banskej Bystrici študuje vyše desať tisíc študentov z celého Slovenska. Pri takom veľkom počte, sú tu nedostatočné kapacity na internátoch a každý, komu sa podarí získať miesto na internáte je „šťastkárom“. Ostatní si musia zháňať rôzne lacné ubytovne, 1-2 izbové byty, v ktorých je niekedy aj 5 ľudí, aby takto ušetrili aj na iné výdavky, ktoré si štúdium a život v meste vyžaduje.
Prichádza najväčší problém mesta Banská Bystrica. Samozrejme toto je len môj pohľad na vec. Kam sa ísť odreagovať, keď nechcem len tak posedávať v nejakých drahých kaviarňach, kinách, divadlách a míňať tam buď to rodičovské, alebo svoje peniaze, ktoré sa v dnešnej dobe veľmi ťažko popri škole zarábajú. Mala som možnosť prežiť krátky čas v Londýne a preto viem, že napríklad pre mladých ľudí a najmä študentov tam existujú rôzne komunitné a relaxačné centrá, verejné knižnice, ktoré sú pre študentov úplne zdarma a každý kto chce si tam nájde to svoje. ... Bolo by v nich množstvo zábavných, spoločenských hier, oddychové priestory, nejaké oddychové miestnosti na posedenie, kde by sa hlavne nefajčilo, hrala by tam príjemná hudba a mladý by tam chodili napríklad len preto, že sa stretnú a porozprávajú v príjemnom prostredí. To isté si myslím aj o našich parkoch, ktoré som v Londýne naozaj obdivovala. Mládež sa tam stretáva, ležia na tráve, robia si pikniky, čítajú si knihy, alebo sa učia príjemnom prostredí. Parky síce v Banskej Bystrici máme, ale sú malo udržiavané, chýba im duša a myšlienka a to sú veci, ktoré by sa dali zrealizovať bez väčších finančných nákladov. Veď predsa tých desať tisíc študentov chce niekam zájsť a neprísť domov nasmradení od hlavy až po päty cigaretami. ...
Ďalšia vec, ktorá tu mne, mojej rodine a mojim kamarátom chýba je skutočne pekné kúpalisko, .... keby tu bolo niečo kvalitné, kde by sa ľudia cítili príjemne, tak aj napriek ekonomickej kríze a nie najlepšej finančnej situácii mnohých ľudí, verím, že by nebola núdza o návštevníkov. Veď, každý človek má rád, popri svojich povinnostiach, oddych a relax s ľuďmi, ktorých má rád.
Napriek všetkému, čo mi v Banskej Bystrici chýba, som rada, že žijem práve v tomto peknom meste s nádhernou, okolitou prírodou, ktorá je ozaj jedinečná. Verím, že každé miesto a mesto je také, aké si ho vytvoria samotní ľudia, ktorí tam žijú. Viem, že ak chceme mať doma prijemne a pekne, tak si musíme pekne zariadiť a upratať, lebo to nikto nepríde urobiť za nás. Tak isto je to aj s mestom. Najprv si musia samotní obyvatelia uvedomiť, že za prostredie v ktorom žijú, zodpovedajú hlavne oni samotní a potom je dôležité pre každé mesto, aký ľudia sa starajú o jeho chod. Každému hospodárstvu sa darí podľa toho, aký je jeho gazda. Pri zamyslení sa nad témou tejto eseje, by možno mnohých apadlo vymenúvať nejaké materiálne nedostatky nášho mesta, ale podľa mňa sa dá odpoveď na tuto tému zhrnúť do jednej vety: Banskej Bystrici chýbajú LEN uvedomelí obyvatelia, ktorí sa nebudú pozerať z okien, keď budeme zbierať papieriky popred panelák, ale nám prídu pomôcť a múdry a čestný gazda, ktorému bude na našom meste záležať.
... " Na každom sídlisku v Banskej Bystrici nájdeme hneď niekoľko detských ihrísk, čo je síce veľmi chválihodné, ale má to jeden háčik. Sú to totiž detské ihriská limitované vekom a hmotnosťou detí, ako aj rozmermi. Ponúkajú im presne to, čo potrebujú. Nezáväzné odreagovanie, relax a vybitie si nadbytočnej energie ale hľadajú aj tí starší – študenti a pracujúci. Vo svete je bežné, že skoro v každom väčšom meste nájdete aj ihriská pre dospelých. Sú to miesta, kde bez potreby vysokých výdavkov a rôznych iných obmedzení, môžu cvičiť svoje telo, baviť sa a súčasne získavať aj psychickú pohodu. Nemusí ich baviť futbal, alebo hokej a predsa majú kde zmysluplne tráviť svoj voľný čas. Práve ihriská zložené z väčších preliezok, hrázd a múrikov sú tým najlepším priestorom, kde aj tie “staršie deti“ môžu slobodne trénovať prekonávanie prekážok, čo sa v konečnom dôsledku prenesie aj do celkovej pohody v ich životoch.
Veľa športovcov a spisovateľov predpovedá práve takýmto nesúťažným aktivitám veľkú budúcnosť. Ľudia budú na tréningoch miesto súperov vidieť priateľov a ich jediným sokom bude ich vlastné telo – ten najsilnejší súper, ktorého môžu prekonávať celý život. Nevravím, že takéto ihrisko zmení životný štýl mladých ľudí, ale myslím si, že minimálne dokáže pohltiť značnú časť ich energie, ktorú často nezmyselne využívajú na alkoholové výjazdy a bitky. Banská Bystrica by v tomto na Slovensku mohla ísť príkladom ostatným mestám a skúsiť niečo nové, čo by ľudí pritiahlo a aspoň trochu odpútalo od ich zlozvykov."
Lucia Škultétyová, Ak 21. storočie nebude ekologické, 22. storočie nemusí byť vôbec
... „ Dnes si to neradi pripúšťame, ale okrem krízy ekologickej, je aktuálna aj kríza hodnôt. Chronologická postupnosť v tvrdení mnohých ekofilozofov a ekoetikov, že ak 21. storočie nebude ekologické, 22. storočie nemusí byť vôbec trefne akcentuje podstatu problematiky. Na otázku „Čo potrebuje Banská Bystrica ?“ je odpoveď jednoduchá. Potrebuje občanov, ktorí sú ekologicky gramotní. Samozrejme tak, ako každé mesto aj Banská Bystrica potrebuje bežnú starostlivosť o údržbu ciest, celkový vzhľad mesta, nové projekty. ... treba začať kooperovať s mládežou v otázke ekologickej gramotnosti... Ja, ako budúci pedagóg, mám predstavu ako zvyšovať ekologickú gramotnosť. Vyučovaním spojením so zážitkovým učením."
... "Starosť o naše mesto je teda pohnútkou, ktorá by sa mala rodiť v každom človeku, ktorý presahuje hranice svojho egoizmu a vidí aj za oceán svojho narcizmu.
... viesť detí či mladých, ale aj ostatných k láske, k múdrosti a prosociálnosti. Takže človeka považujem za základnú stavebnú tehlu v tomto veľdiele.
... Mladí ľudia a ich výchova predstavuje podstatné východisko pre budúcnosť ako aj súčasnosť. Vzniká potreba podporiť školstvo, ktoré má v Banskej Bystrici bohaté tradície. Na každom stupni (základné, stredné i vysoké školy) však treba zabezpečiť pedagógov, ktorí budú k výchove a vzdelávaniu študentov pristupovať tvorivo a pomôžu im vyrásť v zrelé osobnosti, čo by apriori malo byť jedným z hlavných cieľov školy.
... Starosť o parky, zeleň mesta a prírodné oblasti vôbec znamená krajší vzhľad mesta. Vytiahneme tak z obydlí nudiacich sa ľudí, mesto viac ožije. Takisto to pritiahne cudzincov, ktorí sa sem budú s radosťou vracať.
... za východisko pri riešení rastu Banskej Bystrice vidím práve orientáciu pozornosti na ľudí. Baníci tu kedysi dolovali poklady vo forme drahých kovov. Vezmime si z nich príklad – hľadajme poklady, ktoré ukrýva mesto – jeho história, ale aj súčasnosť. Mnohé z tých pokladov driemu práve v nás samotných. Starajme sa o toto vzácne srdce."
Juraj Havlík, Čo potrebuje Banská Bystrica
... „ale príčiny všetkých ťažkostí a radostí ma vždy privedú k ľudským hodnotám a k schopnosti nosiť v sebe pokoru.“
... „Kto má však realizovať tieto zmeny, ak nie my – samotní obyvatelia Banskej Bystrice? Podľa môjho názoru preto Banská Bystrica v prvom rade potrebuje ľudí, a to aktívnych ľudí, ktorí majú záujem participovať na zveľaďovaní svojho mesta. Je ním každý obyvateľa tohto mesta, ktorý má záujem o rozvoj svojej komunity.
... Preto je dôležité rozvíjať neformálny druh komunitného vzdelávania. Poskytovať atraktívnym spôsobom ľahko dostupné informácie pre všetkých obyvateľov mesta. Nevyhnutné z tohto hľadiska sú najmä informácie o: spôsobe fungovania mestskej správy, inštitúciách v meste, komunitných organizáciách, aktuálnom dianí v meste, možnostiach aktívneho zapojenia obyvateľov do rozvoja mesta. Práve kvalitné a prístupné informácie z tejto oblasti môžu motivovať a aktivizovať Bystričanov v podieľaní sa na pretváraní mesta.
Z tohto dôvodu by mestská správa, mestské inštitúcie a komunitné organizácie mali vo vzájomnej spolupráci organizovať kultúrne podujatia spojené s prezentáciou týchto informácii. ....
.... poradenstvo, dialóg a spolupráca.
V rámci poradenstva by mesto, jeho inšitúcie a komunitné organizácie mali byť ústretové voči obyvateľom komunity a uvítať záujem Bystričanov o snahu podieľať sa na vývoji mesta. V prvom rade by však mali komunikovať hlavne medzi sebou a disponovať všetkými potrebnými informáciám. Na základe tejto spolupráce by ich mali poskytovať záujemcom.
Treba diskutovať. Diskutovať v tomto význame neznamená len poskytovať informácie. Ide tu o dialóg obyvateľov mesta a ich komunity. Obe strany by mali mať možnosť predostrieť svoje otázky, požiadavky a názory. Tento proces má spájať a viesť k hľadaniu spoločných ideí, vhodných odpovedí i riešení.
... Z toho vyplýva, že Banská Bystrica potrebuje vytvorenie vzájomnej siete medzi mestskou správou, inštitúciami v meste a jej obyvateľmi. Vzájomnú výmenu informácii, rád, názorov a hlavne vzájomnú podporu pri realizovaní zmien ktoré podnecujú rozvoj tejto komunity.
Čo teda treba robiť? Treba sa začať zaujímať o mesto, v ktorom žijeme a nehľadať výhovorky prečo niečo nespraviť, ale snažiť sa nájsť spôsob ako dosiahnuť to najlepšie pre mesto a tým aj pre nás samých. Dôležité je predovšetkým prekonať dávno naučený stereotyp správania, ktorí nám hovorí: Nehas čo ťa nepáli.....
Každý z nás má predsa určite predstavu o svojom vysnívanom meste, v ktorom sú jeho obyvatelia šťastný a majú medzi sebou dobré vzťahy. O meste, ktoré sa zaujíma o svojich obyvateľov a v ktorom všetky inštitúcie poskytujú kvalitné služby.
Predstava je však trochu iná ako realita. Je jasné, že vždy sa budú objavovať nové a nové potreby obyvateľov Banskej Bystrice a práve tie by mali podnecovať k rozvoju a napredovaniu mesta. Potreby mesta a jej obyvateľov by mali byť teda výzvou a zároveň podnetom k aktivite a k snahe o vytváranie kvalitných podmienok pre život v meste.
Naozaj len od nás závisí, koľko zelene, parkov a ihrísk budeme mať v meste a či sme ochotní tolerovať neporiadok v týchto priestoroch. My sa musíme rozhodnúť či sa chceme podieľať na ochrane životného prostredia, hoci len sparovaním odpadu, alebo rešpektovaním turistických chodníkov. Je na nás ako sa postavíme k nedostavaným priestorom, ktoré využívajú bezdomovci a k novostavbám, ktoré ohrozujú prírodu. My rozhodneme o tom, ako riešiť problematiku opustených zvierat na ulici. V prípade odvážnejších plánov sa dokonca môžeme zaoberať problematikou nezamestnanosti, bezdomovcov, či drogovo závislých.
Dôležité by však nemalo byť len upozorňovať na tieto problémy ale aj na možnosti ich riešenia. Preto každý z nás by sa mal zamyslieť ako sa môže podieľať na rozvoji svojho mesta a tým vlastne prispieť aj k svojej spokojnosti. Máme na to odvahu?“
víťazná práca súťaže Čo potrebuje Banská Bystrica
Banská Bystrica potrebuje nápad, miesta na život, zvyky, environmentálne prístupy, mestské maličkosti, hry, fóra na spoluprácu, transparantnejšie fungovanie mestského úradu, viac mestských sviatkov a iné. Podobné potreby si vytvárajú aj ostatní ľudia, čo majú vzťah k Banskej Bystrici. Pomerne z veľkej časti to, čo sa deje v meste, je odzrkadlením toho, akí ľudia v ňom žijú. Keď sa niečo deje, niečo s tým proste musia urobiť. Podporiť, protestovať, dennodenne sa tešiť z prostredia a z ostatých ľudí naokolo.
Potreby sa vytvárajú ľuďmi, a pokiaľ tie nie sú menované a naplňované, mesto stagnuje, skapal tam pes. Bystrica potrebuje ľudí, čo menujú svoje potreby a dokážu si ich napĺňať.
Prakticky sa dá o meste vždy rozmýšľať z dvoch pohľadov. Z pohľadu obyvateľov, mešťanov a pozerať sa na aspekty ako sa im v meste žije – zamestnanosť, kvalitu školstva, voľnočasové aktivity namierené na všetky vekové skupiny. Na druhú stranu z pohľadu návštevníkov, ktorí prídu do mesta cestovať, zaujímať sa o to, ako tam tí mešťania žijú, alebo žili, čo v meste majú, čo je na Meste zaujimavé. A tu som sa dostala k bodu, na ktorý by som chcela nadviazať moje štyri bláznivé nápady pre Banskú Bystricu a jej potenciál ako zabezpečiť čo najlepší život pre mešťanov, a tak následne zaujímavejší zážitok pre návštevníkov.
Byť známy a zaujímavý sa dá docieliť najrôznejšími spôsobmi. Najbezpečnejší spôsob je taký, keď robíte v meste niečo tak výnimočné, že sa jednoducho nedá nebyť slávnym. Keď sa zamyslíte, Bystrica je významné slovenské mesto, udialo sa tu SNP, máme pekné námestie a sú naokolo pekné hory. Hm to je fajn, ale je veľa slovenských miest s podobnou charakteristikou a preto mám nápad, ako sa dá vyťažiť niečo unikátne z toho, čo sa v Bystrici už nachádza a teda by to dokázalo vytvoriť niečo nové, ale zároveň vlastné, svoje, bystrické. V Banskej Bystrici máme jednu umeleckú školu, ktorá je súčasťou mesta už niekoľko desaťročí, každý rok na nej tvorí deň čo deň vyše stovka umelcov. Akadémia umení by mohla uskutočniť doživotnú kolaboráciu s Mestom na základe ktorej sa ulice a námestia Bystrice stanú priestorom pre tvorbu študentov akadémie a tak by mohla vzniknúť celoročná výstava street artu. Urbárny priestor Mesta by sa stal pre mešťanov jedinečným dejiskom stretnutia so súčasným umením v každodennom živote, a tak by obyčajní mešťania mohli zúžitkovať existenciu umeleckej školy vo vlastnom meste. A keďže Akadémia umení je škola, s obmieňajúcimi sa študentmi každý rok, pouličná výstava by sa taktiež mohla obmieňať v pravidelných intervaloch – a pretvoriť Bystricu okrem významného mesta, dejiska SNP s pekným námestím a horami aj na mesto street art-u, čo je jedinečný koncept, ktorý by sám o sebe prilákal pozornosť.
Keďže, bol práve predstavený prvý nápad o zlepšení života v meste, súvisiaci s urbárnym priestorom, odbočím na chíľku s malým komentárom. Banská Bystrica je slovenské mesto v európskom štáte, a preto je to aj európske mesto a tak sa k tomuto faktu treba správať zodpovedne. Európa je známa tým, že z nej cítiť atmosféru minulosti, a to uchovávaním si pamiatok aj napriek súčanému vývoju, alebo lepšie povedané popri súčasnom vývoji. Myslím si, že tendencie najrôznejších developerov zasahovať do mestských častí v Bystrici prudko kontrastujú s uchovávaním si historického vzhľadu mestských častí. Podľa mňa Bystrica potrebuje razantne odmietať necitlivé architektonické zásahy. Naopak, vítať iniciatívy ktoré otvoria v Bystrici debatu o tom, ako Mesto vyzeralo v minulosti napr. výstavou fotiek vo veľkých rozmeroch, alebo inako. Podporovať mešťanov aby nedovolili ničiť mesto ak môže vyzerať krajšie v pôvodnom stave.
Mojim druhým bláznivým nápadom je, opäť, odvolávať sa na historický vzhľad mesta a európsky charakter mesta a to v oblasti prepojenia urbárneho priestoru so zeleňou. Myslím si, že Bystrici chýba rozsiahly park kde by sa dal v širokom zmysle tráviť voľný čas, pretože momentálne takýto rozsiahly priestor na aktivity typu korčuľovanie, behanie, prechádzky v rámci logistiky Mesta neexistuje. Opäť sa dá odrážať od toho, čo už v Meste je a ťažiť z toho na plno. Fenomén rieky, tečúcej cez mesto – čo v prípade Bystrice znamená takmer cez centrum mesta je v mnohých mestách využívaný na vytvorenie príjemného korza, spojeného so zeleňou. Hron je jednoznačne dominantným prvkom pretekajúcim cez mesto a má potenciál byť rekreačným, estetickým, multifunkčným zdrojom pre mesto. Prekážkou je rušná premávka ktorá oddeľuje najstaršiu časť mesta s Hronom. Tento problém by mohol byť vyriešený vytvorením pešej zóny umožnenej uvoľnením premávky z budovaného obchvatu.
Mojim tretím bláznivým nápadom je akési naväzovanie na už spomenuté nápady a to to, že Bystrica potrebuje ťažiť. Ako v minulosti ťažili striebro a meď, v roku 2010 by sa mohli ľudia nachvíľočku zastaviť, napr. na Námestí SNP a poobzerať sa z akých zdrojov by sa dalo ťažiť, z toho všetkého ukrytého v meste v tomto období. Použila som slovo ukrytého, lebo o veľa veciach čo sa v Meste deje, proste obyvateľ nemá veľmi vedomosti. Ťažiť z tých rôznych organizácii, inštitúcii, divadiel, klubov, kde každý väčšinou kope za seba. Z tých všetkých výborných organizácii kde pracujú výborní ľudia, by sa dalo vytvoriť aj výborné mesto. Bystrické neziskovky by mohli tri krát do roka spoločne vytvoriť fórum, na ktorom by si navzájom pomohli napĺňať svoje ciele, zdieľať vedomosti o Meste a pomôcť si pri hľadaní rôznych zdrojov, spoločne tak plánovať zlepšenie života v Bystrici.
Podobné fórum kultúrnych inštitúcii by mohlo priniesť nečakaný zvrat v živote mesta a to v podobe kalendáru, keď si divadlá alebo múzeá budú dohadovať dátumy svojich plánovaných akcii počas roka a tak sa nemusí opakovať situácia, keď sa tri veľké kultúrne udalosti v roku dejú v jeden víkend.
Posledným nápadom je bohužiaľ, niečo, čo v Bystrici ešte nieje, resp. je, ale bolo by fajn keby toho bolo bývalo viac. Mám na mysli mestské sviatky. Naše mesto má Radvanský jarmok hlboko vo svojich základoch zapečatené, a keď sa len spomenie slovo Radvanský jarmok, väčšine obyvateľom sa rozprúdi chtíč – volajúci ide sa do mesta! Mestský sviatok je proste čas, keď sa obyvatelia nahromadia za nejakým účelom na námestí, v uliciach. Je to pomerne dôležitý čas, lebo sa dá z tej masy ľudí identifikovať Mesto s ľuďmi, čo samozrejme nieje vždy prípadom, ale pravdepodobnosť je nejaká. Podobný takýto čas v Bystrici sa deje počas Vianoc, keď sa tendencia stretávať sa pri vianočnom punči pretavila do tradície. Potrebovali by sme v Bystrici možno viac takýchto príležitostí zidentifikovať sa s mestom, alebo na druhej strane, ubezpečiť sa, že aspoň tie dva bystrické mestské sviatky, ktoré prilákajú ľudí do mesta, majú takú úroveň, akú Mesto má, a chce mať.
Samozrejme, moje nápady neriešia všetky potreby mesta, ale mohli načrtnúť aspoň spoločensky orientované potreby mestkého života, ktoré by nečakane mohli zmeniť veľa vecí v Bystrici verím, že k lepšiemu. Napokon, chcem toto moje malé snívanie ukončiť, tým, že sa prebudím a uznám, že veľa z toho, čo som napísala, si vyžaduje obrovsky veľa energie a chuti. Lenže zatiaľ svet ináč, ako taký, v ktorom to, čo sa deje, závisí na ľuďoch, nevidím. Aj ten bystrický svet. Čiže, čo potrebuje Bystrica? Teba! Vás!
utorok 20. apríla 2010
Príbeh druhý: Horné námestie - Námestie Štefana Moysesa
Návštevníci Banskej Bystrice i viacerí domáci obyvatelia poznajú z mesta najmä Námestie SNP, areál mestského zámku, mimo námestia určite pamätník SNP. Veľmi zaujímavé je však aj Horné – dnešné Moysesovo námestie obkolesujúce mestský hrad, dobou pozmenené, takmer zaniknuté Dolné námestie, „Hušták“ i ďalšie ulice v centre mesta. Skúsme sa sa postupne pozrieť na tieto možno menej nápadné miesta.
O význame námestí, ulíc, o historických súvislostiach, hovoria ich názvy. Často charakterizujú tiež ich vznik a polohu. Námestie Slovenského národného povstania sa volalo predtým Ring, Hlavné námestie, Fo tér, IV. Béla király tér, Masarykovo, Andreja Hlinku, Národného povstania. Tu bol stred, tu bolo mesto. Poďme však aj ďalej.
Pri prechode z Hlavného námestia na Mestský hrad, či Mestský zámok, smerom hore Hronom, vzniklo okolo hradného areálu Horné námestie. Volali ho aj Kirchen, „Piacz tér“, či Vár tér. Kedysi sa volalo aj Matejovo (Mátyás tér), pretože sem prichádzal pri návštevách mesta aj obľúbený kráľ Matej Korvín. Neskôr to bolo Námestie Baníckeho povstania. Za socializmu ho premenovali na námestie Červenej armády. Dnes sa volá podľa prvého predsedu Matice slovenskej biskupa Štefana Moysesa, spojeného aj so zavedením slovenského vyučovania na Vyššom gymnáziu v dome č. 14.
Súčasťou námestia je Mestský zámok, hrad s Barbakanom, s Petermanovou vežou - zvonicou, Radnicou (Pretórium), Nemeckým kostolom (Nanebovzatia Panny Márie) a Slovenským kostolom (sv. Kríža), Matejovým domom, Farou, baštami Farskou, Baníckou, Pisárskou. Domy vyrástli okolo areálu postupne. Pri dnešnej tržnici stála kedysi len budova starej školy. Okolo hradu bola samozrejme hradná, vodná priekopa.
Zásadné stavebné zásahy sa na námestí udiali, keď v 40-tych rokoch 19. storočia na mieste priekopy z iniciatívy skupinky mestských « osvietencov » vznikla Promenáda, banskobystrické „korzo“ s lipovou alejou. Neskôr, začiatkom 40-tych rokov 20. storočia bola na jej časti postavená mestská tržnica. Už predtým, keď na Hlavnom námestí bývali jarmoky a trhy, na Hornom námestí a pri promenáde býval „zeleninový trh“. Začiatkom 30-tych rokov 20. storočia bola na mieste starého domu na nároží Hlavného námestia podľa projektu architekta Emila Belluša postavená budova Sporiteľne. V roku 1940 postavili chlapčenskú ľudovú školu, dnes je tu základná škola Štefana Moysesa. Pri jej výstavbe bole zrúcaná Ondrejova bašta. Neskôr pre výstavbu Hlavnej pošty zrúcali v roku 1946 štyti meštianske domy a v roku 1947 nezmyselne aj mohutnú Mühlsteinovu baštu, najväčšiu baštu opevnenia mesta. Od roku 1964 stál v kúte tržnice pri Farskej bašte Mariánsky stĺp, ktorý musel „odísť“ z Námesta SNP pri návšteve predstaviteľa Sovietskeho zväzu Nikitu Sergejeviča Chruščova a vrátil naspäť o až 30 rokov neskôr. Staré domy pri tržnici museli ustúpiť na konci šesťdesiatych rokoch 20. storočia aj Domu Potravín. Tržnica bola úplne prestavaná v roku 1996 a založená bola nová alej, nová „Promenáda“. V roku 2005 tu bolo postavené súsošie zakladateľov Matice slovenskej Štefana Moysesa a Karola Kuzmányho.
Domy Horného námestia sa stavali kedysi postupne okolo hradu v dvoch radoch akoby v tvare veľkého písmena „L“. Juhovýchodný rad domov pokračoval od Hlavného námestia smerom na Hornú ulicu. Číslovanie má však opačné. Dom číslo jedna je Rímsko-katolícky farský úrad na začiatku Hornej ulice, oproti budovy Slovenskej pošty a číslo 8 má budova Slovenskej sporiteľne na nároží Námestia SNP.
Druhý rad domov súbežne s Promenádou, tržnicou, vznikol na hranici pozemku „ringového“ domu č. 23 (Námestie SNP č. 23). Od domu č. 9, kde sa narodil hudobný skladateľ Ján Cikker až po dom č. 17 zvaný Pharhoff - Farský dvor. Tu bol okrem zimného sídla mestského farára a obydlia kaplánov a čeľadníkov, predovšetkým Farský majer s hospodárskymi budovami.
Starý priam hororový príbeh hovorí o tom, že pravouhlú plochu tvorenú domom č. 23 ako posledným na Hlavnom námestí (Námestie SNP) a prvým domom na Hornom námestí (Moysesovo námestie č.9 – Psotkovský dom) slovenské obyvateľstvo nazývalo „Vlčí obed“. Nemecké obyvateľstvo tento priestor nijako špeciálne nenazývalo. Na vysvetlenie sa spomínala povesť, podľa ktorej keď sa po tatárskom vpáde obyvateľstvo so strachom vracalo naspäť našlo tu divé šelmy požierajúce mŕtvoly a kosti. Aj prvého príchodzieho vraj napadli vlky a zožrali ho na obed.
V 40-tych rokoch 20. storočia vznikol na severovýchode tretí rad budov, postavením školy a pošty. Rady domov okolo hradného areálu tak nadobudli tvar veľkého písmena „U“.
Moysesovo námestie skrýva veľa príbehov. Žili, pracovali i študovali tu významné osobnosti. V matrike Farského úradu je zapísaných veľa Bystričanov. Bolo tu významné gymnázium i skvelé obchody s dobrými obchodníkmi - známe železiarstvo („U Frídov“), papiernictvo („U Havelkov“), športové potreby („Šebýk“), potraviny („U Zátrochov“)... Varilo sa tu aj pivo chýrnej značky. Zachovala sa tu dnes už na svete ojedinelá - unikátna strecha so závesnou kovovou konštrukciou. Počas Slovenského národného povstania z tohto námestia vysielal Slobodný slovenský vysielač ...
Nie toho málo však? Toto miesto má bohatú históriu. Od hororového vlčieho obedu po tatárskom pustošení, vybudovania románskeho kostola, stavieb mestského hradu, až po otvorenie hradného areálu do pekného námestia. Ak starí Bystričania dodnes používajú pre nejaký pochmúrny „zapadák“ porekadlo: „Je tu pusto ako na Vlčom obede“, určite to neplatí pre Moysesovo námestie. Jeho návšteva stojí za to.
Nové príbehy tohto miesta sú aj o nových obchodoch, reštauráciách, inštitúciách. V minulých storočiach tu bola rušná doprava, trhy i korzo. Dnes sa námestie postupne mení na pokojnú pešiu zónu. Určite tu bude dobre a živo aj bez automobilovej dopravy a keď si sadneme do novej kaviarne v Barbakane budeme cítiť ako sa staré časy prepojili s novými. Kto vie akú báseň by dnes napísal Ján Kollár, ktorý ako študent kedysi býval oproti? Zrejme veselšiu. Alebo ešte lepšie: ako by asi dnešnú dobu vtipne okomentoval lekár a spisovateľ, humorista Gustáv Zechenter Laskomerský, ktorý študoval na gymnáziu v susednej budove dnešnej Galérie?
Niektoré zaujímavosti o domoch a ľuďoch v nich môžeme prezradiť na budúce.
Milan Lichý
Podľa:
Ján Baláž - Banská Bystrica v premenách času (BAJA, 2002),
Karol Demuth - Pavel Hrúz - Milan Šoka - Banská Bystrica a okolie (Spektrum Grafik, 2006),
Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica na základe poverenia predstaviteľov mesta v rokoch 1896 – 1922 napísal Emil Jurkovich (preložil Imrich Nagy, Pribicer, 2005),
- Príbehy z minulosti Banskej Bystrice – Výber z tvorby Emila Jurkovicha (ŠVK, 1997),
Kolektív SÚPSOP – Súpis pamiatok na Slovensku (Obzor, 1967).
O význame námestí, ulíc, o historických súvislostiach, hovoria ich názvy. Často charakterizujú tiež ich vznik a polohu. Námestie Slovenského národného povstania sa volalo predtým Ring, Hlavné námestie, Fo tér, IV. Béla király tér, Masarykovo, Andreja Hlinku, Národného povstania. Tu bol stred, tu bolo mesto. Poďme však aj ďalej.
Pri prechode z Hlavného námestia na Mestský hrad, či Mestský zámok, smerom hore Hronom, vzniklo okolo hradného areálu Horné námestie. Volali ho aj Kirchen, „Piacz tér“, či Vár tér. Kedysi sa volalo aj Matejovo (Mátyás tér), pretože sem prichádzal pri návštevách mesta aj obľúbený kráľ Matej Korvín. Neskôr to bolo Námestie Baníckeho povstania. Za socializmu ho premenovali na námestie Červenej armády. Dnes sa volá podľa prvého predsedu Matice slovenskej biskupa Štefana Moysesa, spojeného aj so zavedením slovenského vyučovania na Vyššom gymnáziu v dome č. 14.
Súčasťou námestia je Mestský zámok, hrad s Barbakanom, s Petermanovou vežou - zvonicou, Radnicou (Pretórium), Nemeckým kostolom (Nanebovzatia Panny Márie) a Slovenským kostolom (sv. Kríža), Matejovým domom, Farou, baštami Farskou, Baníckou, Pisárskou. Domy vyrástli okolo areálu postupne. Pri dnešnej tržnici stála kedysi len budova starej školy. Okolo hradu bola samozrejme hradná, vodná priekopa.
Zásadné stavebné zásahy sa na námestí udiali, keď v 40-tych rokoch 19. storočia na mieste priekopy z iniciatívy skupinky mestských « osvietencov » vznikla Promenáda, banskobystrické „korzo“ s lipovou alejou. Neskôr, začiatkom 40-tych rokov 20. storočia bola na jej časti postavená mestská tržnica. Už predtým, keď na Hlavnom námestí bývali jarmoky a trhy, na Hornom námestí a pri promenáde býval „zeleninový trh“. Začiatkom 30-tych rokov 20. storočia bola na mieste starého domu na nároží Hlavného námestia podľa projektu architekta Emila Belluša postavená budova Sporiteľne. V roku 1940 postavili chlapčenskú ľudovú školu, dnes je tu základná škola Štefana Moysesa. Pri jej výstavbe bole zrúcaná Ondrejova bašta. Neskôr pre výstavbu Hlavnej pošty zrúcali v roku 1946 štyti meštianske domy a v roku 1947 nezmyselne aj mohutnú Mühlsteinovu baštu, najväčšiu baštu opevnenia mesta. Od roku 1964 stál v kúte tržnice pri Farskej bašte Mariánsky stĺp, ktorý musel „odísť“ z Námesta SNP pri návšteve predstaviteľa Sovietskeho zväzu Nikitu Sergejeviča Chruščova a vrátil naspäť o až 30 rokov neskôr. Staré domy pri tržnici museli ustúpiť na konci šesťdesiatych rokoch 20. storočia aj Domu Potravín. Tržnica bola úplne prestavaná v roku 1996 a založená bola nová alej, nová „Promenáda“. V roku 2005 tu bolo postavené súsošie zakladateľov Matice slovenskej Štefana Moysesa a Karola Kuzmányho.
Domy Horného námestia sa stavali kedysi postupne okolo hradu v dvoch radoch akoby v tvare veľkého písmena „L“. Juhovýchodný rad domov pokračoval od Hlavného námestia smerom na Hornú ulicu. Číslovanie má však opačné. Dom číslo jedna je Rímsko-katolícky farský úrad na začiatku Hornej ulice, oproti budovy Slovenskej pošty a číslo 8 má budova Slovenskej sporiteľne na nároží Námestia SNP.
Druhý rad domov súbežne s Promenádou, tržnicou, vznikol na hranici pozemku „ringového“ domu č. 23 (Námestie SNP č. 23). Od domu č. 9, kde sa narodil hudobný skladateľ Ján Cikker až po dom č. 17 zvaný Pharhoff - Farský dvor. Tu bol okrem zimného sídla mestského farára a obydlia kaplánov a čeľadníkov, predovšetkým Farský majer s hospodárskymi budovami.
Starý priam hororový príbeh hovorí o tom, že pravouhlú plochu tvorenú domom č. 23 ako posledným na Hlavnom námestí (Námestie SNP) a prvým domom na Hornom námestí (Moysesovo námestie č.9 – Psotkovský dom) slovenské obyvateľstvo nazývalo „Vlčí obed“. Nemecké obyvateľstvo tento priestor nijako špeciálne nenazývalo. Na vysvetlenie sa spomínala povesť, podľa ktorej keď sa po tatárskom vpáde obyvateľstvo so strachom vracalo naspäť našlo tu divé šelmy požierajúce mŕtvoly a kosti. Aj prvého príchodzieho vraj napadli vlky a zožrali ho na obed.
V 40-tych rokoch 20. storočia vznikol na severovýchode tretí rad budov, postavením školy a pošty. Rady domov okolo hradného areálu tak nadobudli tvar veľkého písmena „U“.
Moysesovo námestie skrýva veľa príbehov. Žili, pracovali i študovali tu významné osobnosti. V matrike Farského úradu je zapísaných veľa Bystričanov. Bolo tu významné gymnázium i skvelé obchody s dobrými obchodníkmi - známe železiarstvo („U Frídov“), papiernictvo („U Havelkov“), športové potreby („Šebýk“), potraviny („U Zátrochov“)... Varilo sa tu aj pivo chýrnej značky. Zachovala sa tu dnes už na svete ojedinelá - unikátna strecha so závesnou kovovou konštrukciou. Počas Slovenského národného povstania z tohto námestia vysielal Slobodný slovenský vysielač ...
Nie toho málo však? Toto miesto má bohatú históriu. Od hororového vlčieho obedu po tatárskom pustošení, vybudovania románskeho kostola, stavieb mestského hradu, až po otvorenie hradného areálu do pekného námestia. Ak starí Bystričania dodnes používajú pre nejaký pochmúrny „zapadák“ porekadlo: „Je tu pusto ako na Vlčom obede“, určite to neplatí pre Moysesovo námestie. Jeho návšteva stojí za to.
Nové príbehy tohto miesta sú aj o nových obchodoch, reštauráciách, inštitúciách. V minulých storočiach tu bola rušná doprava, trhy i korzo. Dnes sa námestie postupne mení na pokojnú pešiu zónu. Určite tu bude dobre a živo aj bez automobilovej dopravy a keď si sadneme do novej kaviarne v Barbakane budeme cítiť ako sa staré časy prepojili s novými. Kto vie akú báseň by dnes napísal Ján Kollár, ktorý ako študent kedysi býval oproti? Zrejme veselšiu. Alebo ešte lepšie: ako by asi dnešnú dobu vtipne okomentoval lekár a spisovateľ, humorista Gustáv Zechenter Laskomerský, ktorý študoval na gymnáziu v susednej budove dnešnej Galérie?
Niektoré zaujímavosti o domoch a ľuďoch v nich môžeme prezradiť na budúce.
Milan Lichý
Podľa:
Ján Baláž - Banská Bystrica v premenách času (BAJA, 2002),
Karol Demuth - Pavel Hrúz - Milan Šoka - Banská Bystrica a okolie (Spektrum Grafik, 2006),
Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica na základe poverenia predstaviteľov mesta v rokoch 1896 – 1922 napísal Emil Jurkovich (preložil Imrich Nagy, Pribicer, 2005),
- Príbehy z minulosti Banskej Bystrice – Výber z tvorby Emila Jurkovicha (ŠVK, 1997),
Kolektív SÚPSOP – Súpis pamiatok na Slovensku (Obzor, 1967).
Príbeh prvý: Bystrický Ring - Námestie SNP v Banskej Bystrici
Na prívetivej terase nad sútokom rieky Hron a riečky Bystrica, križovatke ciest v smere na Horehronie a Turiec, v mieste staršieho slovanského osídlenia, sa usadili aj nemeckí hostia. Títo osadníci boli po tatárskom pustošení pozvaní panovníkom Belom IV., aby osídlili toto územie a pokračovali v banskej ťažbe v okolí. Juhovýchodná strana terasy bola vhodná pre drevené domy zakladateľov osady Bystrica i prvé kamenné domy mešťanov. Ich poloha sa stala určujúcou pre ďalšiu výstavbu. Banskobystrické hlavné námestie – „Ring“ má tzv. vretenovitý tvar, ktorý je medzi slovenskými stredovekými mestami ojedinelý.
Ring – Hlavné námestie – Fő tér - IV. Béla király tér – Masarykovo námestie – Námestie Andreja Hlinku – Námestie Národného povstania – Námestie Slovenského národného povstania tieto mená postupne námestie dostávalo.
Unterhaus, Mitterhaus, Oberhaus, alebo tiež Dolný, Stredný a Horný dom, boli názvy prvých domov na Ringu. Domy dostávali neskôr aj mená podľa ich slávnych obyvateľov napríklad Petermanov, Königsbergerov, Mühlsteinov, Krebsov, Mitterrhaus bol neskôr Thurzov. Názvy domy dostávali aj podľa sídla inštitúciií Righaus, Rathaus, čiže Radnica, Biskupský palác, Cisársky dom, v Unterhause bol neskôr Kammerhoff, v Oberhause Katedrála a jej správa.
Majitelia domov na Ringu sa zvykli pyšne nazývať Ringbürgermi: „To, že niekto kúpil trhový dom, ešte nebolo dostatočnou kvalifikáciou na Ringbürgera, od mestskej rady bolo ešte treba získať Ringfreiheit. Pri tej príležitosti dostal dotyčný Ringherr listinu napísanú na pergamene, v ktorej richtár a mestská rada potvrdzujú kúpu trhového domu a prijatú prísahu vernosti. Ak Ringfreiheit získal človek urodzeného pôvodu, tak po prečítaní listiny vystrelilo meštianstvo čestnú salvu, dokonca mohli sa ozvať aj delá na baštách. Toto však už bol poriadne nákladný luxus, a tak to dotyčný bral s veľkou úľavou, keď mestská rada – pravdaže na jeho intervenciu - ho oslobodila od povinnosti konať oslavy“.
V minulosti boli na ploche Ringu záhrady i drevené búdy plátenníkov „Leinwandkrämel“. Konali sa tu jarmoky – 28. februára, 1. mája, 29. septembra a 25. novembra. Každý deň okrem nedele miestne trhy a v pondelok trhy pre celé okolie. Ako tržnica slúžila väčšia drevená stavba na ploche Ringu. V roku 1481 dal kráľ Matej Korvín túto tržnicu odstrániť, pretože Ring špatila.
V strede trhu stál pranier, na ktorom trestali nespratníkov miernejším trestom. Z vysokej základne sa dvíhal kamenný stĺp, k nemu bol odsúdenec na krku priviazaný reťazou. Stála tu na vysokých základoch aj murovaná klietka s malými okienkami „Nareenhäusl“, do ktorej sa človek mohol dostať celkom ľahko. Stačilo sa nevinne opiť, či náruživo pobiť vo sviatok alebo v nedeľu. V pondelok boli odsúdení v klietke vystavení veľkej zábave trhovníkov. Odsúdenec mohol v klietke len stáť alebo sa krčiť. Okoloidúci naňho pľuvali a hádzali tam napríklad aj zabitých psov. Biskup novozriadenej banskobystrickej diecézy (1776) František Berchtold už pri prvej návšteve mesta žiadal mestskú radu o odstránenie týchto zariadení z Ringu. Mestská rada prosbu neuznala a dala dokonca opraviť schody praniera. Vzdorovala až do nariadenia miestodržiteľskej rady v roku 1779, ktorým mali byť pranier aj klietka premiestnené mimo Ringu.
Priestor Ringu dotvárajú tri výrazné stavby. Na severe pred Hodinovú vežu postavili v roku 1681 po morových epidémiách Mariánsky stĺp, nazývaný tiež aj Morový. O rok bol zrúcaný a v roku 1719 znova postavený. Spodná časť z roku 1719 má polygonálny tvar. Na mohutnom stĺpe je socha Panny Márie z druhej polovice 19. storočia. V roku 1964 pri príchode generálneho tajomníka komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikitu Chruščova Mariánsky stĺp premiestnili do areálu mestského hradu, aby neprekážal tribúne. Potom stál v blízkosti Farskej bašty. V roku 1994 pri rekonštrukcii plochy námestia stĺp umiestnili na pôvodné miesto.
Na juhu Ringu pomník padlým vojakom v druhej svetovej vojne, obelisk vysoký takmer 15 metrov, pripomína oslobodenie Banskej Bystrice Rumunmi na konci druhej svetovej vojny dňa 26. marca 1945. Pôvodne tu boli pochovaní aj niekoľkí padlí vojaci, ktorých neskôr exhumovali a previezli na ústredný cintorín vo Zvolene.
V strede Ringu je fontána. Kedysi sa na trhu nachádzala verejná studňa „Der steinerne Rohrkaste“, ktorá bola len väčšou nádržou vyrobenou v rokoch 1633-1635 Tomášom Wolfom, tunajším kamenárskym majstrom. Stred však zdobili aj nejaké postavy z medi. Hovorí sa, že to boli lev a dieťa. Náklady boli 500 zlatých, a to bola suma, za ktorú sa mohol vtedy na Dolnej alebo Hornej ulici kúpiť dom. Mestská rada sa obrátila na dedičov bohatého Juraja Weissbachera, aby vzali náklady na seba, a za to sa z vďaky sa zveční pamiatka nebohého. Fontánu s vodometom, nazývanú aj „Schprizbrung“ postavili potom v roku 1895. Elektrický pohon dostala v roku 1912 a v roku 1928 svoju dnešnú kamennú podobu i farebné osvetlenie.
Ring stráži viac ako 450 rokov veža s hodinami zvaná Hodinová, Vážnicová, či Zelená. V suteréne veže bola kedysi väznica a mučiareň. Ochodzou obchádzala stráž, ktorá dávala pozor na nepriateľa i na požiar „najväčšieho nepriateľa mesta nášho“. Ešte v 18. a 19. storočí sa s pavlače veže ozývali koncerty mestských trubačov. Mestský vežový majster podľa starých zvykov viedol kvalitný orchester, ktorý hrával na Nový rok a na báloch v čase Fašiangov. Jeho úrad sa tešil všeobecnému uznaniu. Mestská rada ho titulovala slovami „veľavážený, majstrovský, zvlášť milý a dobrý priateľ“. K jeho povinnostiam patrila „musica instrumentalis“ – „súzvučné“ hranie na hudobných nástrojoch, ktoré každý deň na úsvite, na poludnie a večer odznelo na vežovom balkóne. Medzi vystúpeniami musel majster bubnovaním a trúbením „jemne a pôvabne“ ohlasovať každú celú hodinu. Pri nebezpečenstve požiaru rozzvučal poplašný zvon, cez deň označil miesto požiaru zástavou, v noci zasa lampášom. Hudbou vítal aj urodzených hostí mesta. Za zvukov jeho kapely pochodovali počas cvičení a slávnostných prehliadok mestskí strelci. Umelecký vkus si vraj mestská verejnosť udržala dovtedy, kým existovala inštitúcia vežového majstra. Strážca veže a jeho tovariši mali službu aj v noci. Na zabezpečenie nočného poriadku boli zriadené strážne hliadky z mešťanov. Hliadky obchádzali mesto, sledovali podozrivé okolnosti a hlásili hodiny. Vežový strážca vždy zakričal hliadke: „Odpovedaj, odpovedaj ty čo bdieš!“, maďarsky: „Szólalj, szólalj, virrasztó!“ Odpoveď znela spevavým hlasom: „Nech už sú zore, pekné červené zore, nech už sú tu! Až bude svitať budú tu zore, pekné červené zore!“ V časoch Mateja Bela (1708) slovenskí strážcovia maďarčinu skomolili a kričali iba: „Salaj, virastaj!“ Istý čas sa spievalo aj vo viacerých ďalších mestách po nemecky: „Vy milí ľudia, dajte si povedať, kladivo odbilo desiatu hodinu, opatrujte oheň a svetlo, aby sa nikomu nestalo nešťastie! Odplatí sa vám Boh“. Bystrická veža patrí medzi rarity tým, že je o 68 centimetrov vychýlená od zvislej osi. Preto je nazývaná aj „Šikmou“.
V roku 1994 sa uskutočnila veľká rekonštrukcia námestia, ktoré bolo za socializmu takmer celé pokryté asfaltom. Denne tu prešlo veľké množstvo áut a autobusov mestskej hromadnej dopravy. Žiadna pešia zóna. Impulzom zmien boli takmer ako v Chevalierovom Zvonodrozdove mestské verejné záchody. Postavili ich v podzemí v strede Námestia už v roku 1939 a koncom storočia už bola nevyhnutná ich rekonštrukcia. Do stavby značne pretekala voda z fontány. Opraviť sa musela tiež samotná fontána a Námestie sa chystali rozkopať aj správcovia inžinierskych sietí. A tak do osláv 50. výročia SNP, Mesto vtedy vedené primátorom Stanislavom Mikom, uskutočnilo veľkú dobre koordinovanú akciu. Na Námestie sa vrátil Mariánsky stĺp, dostalo novú dlažbu so zaujímavými geometrickými tvarmi a s osvetlením, boli umiestnené nové inžinierske siete.
Bystrický Ring sa ako pešia zóna sa stal vyhľadávaným miestom na prechádzky, relax, na stretávanie ľudí. Príjemnú atmosféru oceňujú aj cudzinci. Keď sa v Banskej Bystrici chcete z niekým stretnúť najskôr sa dohodnete na mieste zvanom „Pod Vežou“. Tu pod hodinami sa stretávajú známi aj neznámi, tu sa začína nejedno rande. Muzika znejúca z veže počas dňa hlási uplynuté hodiny a na zábradlí pavlače nad veľkým hodinovým ciferníkom patrón mesta anjel Michal ochraňuje mestský erb strážený orlicami.
Na tomto námestí stálo veľa významných osobností: kráľ Matej i Gabriel Bethlen v Banskej Bystrici zvolený za kráľa, vážny stredoveký vedec Theofrastus Bombastus Paracelsus i „humorista“ Geľo Sebechlebský, stáli tu palatín František Vesseléni, Imrich Thőkőly i krvavý generál Anton Karaffa, pobýval tu Ľudovít Štúr, stretávali sa tu rímsko-katolícky biskup Štefan Moyses a evanjelický superintendent Karol Kuzmány, ktorí spolu založili Maticu slovenskú, stáli tu katolícky kňaz a politik Anton Hlinka i evanjelický farár a politik Martin Rázus, prezidenti T.G. Masaryk, Edvard Beneš i komunistický „tajomníci“ Klement Gottwald, Nikita Chruščov, Gustáv Husák i Alexander Dubček, a potom aj „ponovembrový“ českoslovenký prezident Václav Havel, hlavy viacerých krajín, tiež princ Charles, Otto von Habsburg. Námestie sa stalo veľkolepým chrámom pri návšteve pápeža Jána Pavla II. ...
Na vretene bystrického Ringu je napradených veľa príbehov.
Milan Lichý
Podľa:
Ján Baláž - Banská Bystrica v premenách času (BAJA, 2002),
Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica na základe poverenia predstaviteľov mesta v rokoch 1896 – 1922 napísal Emil Jurkovich (Pribicer, 2005),
Milan Gajdoš, Kamil Linhart a kol. - Banská Bystrica a okolie (Šport, 1989).
Pavel Hrúz - Bystrica v ... tom (DUMA, 2000)
Imrich Nagy - Príbehy z minulosti Banskej Bystrice – Výber z tvorby Emila Jurkovicha (ŠVK, 1997),
Ring – Hlavné námestie – Fő tér - IV. Béla király tér – Masarykovo námestie – Námestie Andreja Hlinku – Námestie Národného povstania – Námestie Slovenského národného povstania tieto mená postupne námestie dostávalo.
Unterhaus, Mitterhaus, Oberhaus, alebo tiež Dolný, Stredný a Horný dom, boli názvy prvých domov na Ringu. Domy dostávali neskôr aj mená podľa ich slávnych obyvateľov napríklad Petermanov, Königsbergerov, Mühlsteinov, Krebsov, Mitterrhaus bol neskôr Thurzov. Názvy domy dostávali aj podľa sídla inštitúciií Righaus, Rathaus, čiže Radnica, Biskupský palác, Cisársky dom, v Unterhause bol neskôr Kammerhoff, v Oberhause Katedrála a jej správa.
Majitelia domov na Ringu sa zvykli pyšne nazývať Ringbürgermi: „To, že niekto kúpil trhový dom, ešte nebolo dostatočnou kvalifikáciou na Ringbürgera, od mestskej rady bolo ešte treba získať Ringfreiheit. Pri tej príležitosti dostal dotyčný Ringherr listinu napísanú na pergamene, v ktorej richtár a mestská rada potvrdzujú kúpu trhového domu a prijatú prísahu vernosti. Ak Ringfreiheit získal človek urodzeného pôvodu, tak po prečítaní listiny vystrelilo meštianstvo čestnú salvu, dokonca mohli sa ozvať aj delá na baštách. Toto však už bol poriadne nákladný luxus, a tak to dotyčný bral s veľkou úľavou, keď mestská rada – pravdaže na jeho intervenciu - ho oslobodila od povinnosti konať oslavy“.
V minulosti boli na ploche Ringu záhrady i drevené búdy plátenníkov „Leinwandkrämel“. Konali sa tu jarmoky – 28. februára, 1. mája, 29. septembra a 25. novembra. Každý deň okrem nedele miestne trhy a v pondelok trhy pre celé okolie. Ako tržnica slúžila väčšia drevená stavba na ploche Ringu. V roku 1481 dal kráľ Matej Korvín túto tržnicu odstrániť, pretože Ring špatila.
V strede trhu stál pranier, na ktorom trestali nespratníkov miernejším trestom. Z vysokej základne sa dvíhal kamenný stĺp, k nemu bol odsúdenec na krku priviazaný reťazou. Stála tu na vysokých základoch aj murovaná klietka s malými okienkami „Nareenhäusl“, do ktorej sa človek mohol dostať celkom ľahko. Stačilo sa nevinne opiť, či náruživo pobiť vo sviatok alebo v nedeľu. V pondelok boli odsúdení v klietke vystavení veľkej zábave trhovníkov. Odsúdenec mohol v klietke len stáť alebo sa krčiť. Okoloidúci naňho pľuvali a hádzali tam napríklad aj zabitých psov. Biskup novozriadenej banskobystrickej diecézy (1776) František Berchtold už pri prvej návšteve mesta žiadal mestskú radu o odstránenie týchto zariadení z Ringu. Mestská rada prosbu neuznala a dala dokonca opraviť schody praniera. Vzdorovala až do nariadenia miestodržiteľskej rady v roku 1779, ktorým mali byť pranier aj klietka premiestnené mimo Ringu.
Priestor Ringu dotvárajú tri výrazné stavby. Na severe pred Hodinovú vežu postavili v roku 1681 po morových epidémiách Mariánsky stĺp, nazývaný tiež aj Morový. O rok bol zrúcaný a v roku 1719 znova postavený. Spodná časť z roku 1719 má polygonálny tvar. Na mohutnom stĺpe je socha Panny Márie z druhej polovice 19. storočia. V roku 1964 pri príchode generálneho tajomníka komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikitu Chruščova Mariánsky stĺp premiestnili do areálu mestského hradu, aby neprekážal tribúne. Potom stál v blízkosti Farskej bašty. V roku 1994 pri rekonštrukcii plochy námestia stĺp umiestnili na pôvodné miesto.
Na juhu Ringu pomník padlým vojakom v druhej svetovej vojne, obelisk vysoký takmer 15 metrov, pripomína oslobodenie Banskej Bystrice Rumunmi na konci druhej svetovej vojny dňa 26. marca 1945. Pôvodne tu boli pochovaní aj niekoľkí padlí vojaci, ktorých neskôr exhumovali a previezli na ústredný cintorín vo Zvolene.
V strede Ringu je fontána. Kedysi sa na trhu nachádzala verejná studňa „Der steinerne Rohrkaste“, ktorá bola len väčšou nádržou vyrobenou v rokoch 1633-1635 Tomášom Wolfom, tunajším kamenárskym majstrom. Stred však zdobili aj nejaké postavy z medi. Hovorí sa, že to boli lev a dieťa. Náklady boli 500 zlatých, a to bola suma, za ktorú sa mohol vtedy na Dolnej alebo Hornej ulici kúpiť dom. Mestská rada sa obrátila na dedičov bohatého Juraja Weissbachera, aby vzali náklady na seba, a za to sa z vďaky sa zveční pamiatka nebohého. Fontánu s vodometom, nazývanú aj „Schprizbrung“ postavili potom v roku 1895. Elektrický pohon dostala v roku 1912 a v roku 1928 svoju dnešnú kamennú podobu i farebné osvetlenie.
Ring stráži viac ako 450 rokov veža s hodinami zvaná Hodinová, Vážnicová, či Zelená. V suteréne veže bola kedysi väznica a mučiareň. Ochodzou obchádzala stráž, ktorá dávala pozor na nepriateľa i na požiar „najväčšieho nepriateľa mesta nášho“. Ešte v 18. a 19. storočí sa s pavlače veže ozývali koncerty mestských trubačov. Mestský vežový majster podľa starých zvykov viedol kvalitný orchester, ktorý hrával na Nový rok a na báloch v čase Fašiangov. Jeho úrad sa tešil všeobecnému uznaniu. Mestská rada ho titulovala slovami „veľavážený, majstrovský, zvlášť milý a dobrý priateľ“. K jeho povinnostiam patrila „musica instrumentalis“ – „súzvučné“ hranie na hudobných nástrojoch, ktoré každý deň na úsvite, na poludnie a večer odznelo na vežovom balkóne. Medzi vystúpeniami musel majster bubnovaním a trúbením „jemne a pôvabne“ ohlasovať každú celú hodinu. Pri nebezpečenstve požiaru rozzvučal poplašný zvon, cez deň označil miesto požiaru zástavou, v noci zasa lampášom. Hudbou vítal aj urodzených hostí mesta. Za zvukov jeho kapely pochodovali počas cvičení a slávnostných prehliadok mestskí strelci. Umelecký vkus si vraj mestská verejnosť udržala dovtedy, kým existovala inštitúcia vežového majstra. Strážca veže a jeho tovariši mali službu aj v noci. Na zabezpečenie nočného poriadku boli zriadené strážne hliadky z mešťanov. Hliadky obchádzali mesto, sledovali podozrivé okolnosti a hlásili hodiny. Vežový strážca vždy zakričal hliadke: „Odpovedaj, odpovedaj ty čo bdieš!“, maďarsky: „Szólalj, szólalj, virrasztó!“ Odpoveď znela spevavým hlasom: „Nech už sú zore, pekné červené zore, nech už sú tu! Až bude svitať budú tu zore, pekné červené zore!“ V časoch Mateja Bela (1708) slovenskí strážcovia maďarčinu skomolili a kričali iba: „Salaj, virastaj!“ Istý čas sa spievalo aj vo viacerých ďalších mestách po nemecky: „Vy milí ľudia, dajte si povedať, kladivo odbilo desiatu hodinu, opatrujte oheň a svetlo, aby sa nikomu nestalo nešťastie! Odplatí sa vám Boh“. Bystrická veža patrí medzi rarity tým, že je o 68 centimetrov vychýlená od zvislej osi. Preto je nazývaná aj „Šikmou“.
V roku 1994 sa uskutočnila veľká rekonštrukcia námestia, ktoré bolo za socializmu takmer celé pokryté asfaltom. Denne tu prešlo veľké množstvo áut a autobusov mestskej hromadnej dopravy. Žiadna pešia zóna. Impulzom zmien boli takmer ako v Chevalierovom Zvonodrozdove mestské verejné záchody. Postavili ich v podzemí v strede Námestia už v roku 1939 a koncom storočia už bola nevyhnutná ich rekonštrukcia. Do stavby značne pretekala voda z fontány. Opraviť sa musela tiež samotná fontána a Námestie sa chystali rozkopať aj správcovia inžinierskych sietí. A tak do osláv 50. výročia SNP, Mesto vtedy vedené primátorom Stanislavom Mikom, uskutočnilo veľkú dobre koordinovanú akciu. Na Námestie sa vrátil Mariánsky stĺp, dostalo novú dlažbu so zaujímavými geometrickými tvarmi a s osvetlením, boli umiestnené nové inžinierske siete.
Bystrický Ring sa ako pešia zóna sa stal vyhľadávaným miestom na prechádzky, relax, na stretávanie ľudí. Príjemnú atmosféru oceňujú aj cudzinci. Keď sa v Banskej Bystrici chcete z niekým stretnúť najskôr sa dohodnete na mieste zvanom „Pod Vežou“. Tu pod hodinami sa stretávajú známi aj neznámi, tu sa začína nejedno rande. Muzika znejúca z veže počas dňa hlási uplynuté hodiny a na zábradlí pavlače nad veľkým hodinovým ciferníkom patrón mesta anjel Michal ochraňuje mestský erb strážený orlicami.
Na tomto námestí stálo veľa významných osobností: kráľ Matej i Gabriel Bethlen v Banskej Bystrici zvolený za kráľa, vážny stredoveký vedec Theofrastus Bombastus Paracelsus i „humorista“ Geľo Sebechlebský, stáli tu palatín František Vesseléni, Imrich Thőkőly i krvavý generál Anton Karaffa, pobýval tu Ľudovít Štúr, stretávali sa tu rímsko-katolícky biskup Štefan Moyses a evanjelický superintendent Karol Kuzmány, ktorí spolu založili Maticu slovenskú, stáli tu katolícky kňaz a politik Anton Hlinka i evanjelický farár a politik Martin Rázus, prezidenti T.G. Masaryk, Edvard Beneš i komunistický „tajomníci“ Klement Gottwald, Nikita Chruščov, Gustáv Husák i Alexander Dubček, a potom aj „ponovembrový“ českoslovenký prezident Václav Havel, hlavy viacerých krajín, tiež princ Charles, Otto von Habsburg. Námestie sa stalo veľkolepým chrámom pri návšteve pápeža Jána Pavla II. ...
Na vretene bystrického Ringu je napradených veľa príbehov.
Milan Lichý
Podľa:
Ján Baláž - Banská Bystrica v premenách času (BAJA, 2002),
Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica na základe poverenia predstaviteľov mesta v rokoch 1896 – 1922 napísal Emil Jurkovich (Pribicer, 2005),
Milan Gajdoš, Kamil Linhart a kol. - Banská Bystrica a okolie (Šport, 1989).
Pavel Hrúz - Bystrica v ... tom (DUMA, 2000)
Imrich Nagy - Príbehy z minulosti Banskej Bystrice – Výber z tvorby Emila Jurkovicha (ŠVK, 1997),
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
