Príspevky
,,KTO VRÁTI RIEČKU DEJINÁM“
Kde čert nemôže, pošle deti a stavbárov
Autor:
Kolektív 8. ročníka, ZŠ Bakossova
Bývam v Banskej Bystrici na Radvanskej ulici. Náš panelák stojí neďaleko hlavnej cesty, od ktorej ho delí val so stromami. Ale aj tak je tam pomerne hlučno. O niečo tichšie je na druhej strane nášho domu, kde je zaprášený, vychodený chodník, ktorý využívame hlavne my deti. Len sa tak hmýri našimi bicyklami a trojkolkami.
Za chodníkom, o šesť vchodov ďalej, je park. Teraz si možno poviete – ty sa, dievča, máš! Park na sídlisku!
No, v podstate máte pravdu, je to park – vlastne, bol. Prastaré stromy sa týčia vyššie ako náš osemposchodový panelák a ukrývajú bývalý kaštieľ.
Aby to bolo ešte zložitejšie, zabudli si, a vôbec im nechýba – rôzny materiál, ktorý roky slúžil nám deťom na schovávačku a občasné, nepríjemné pády.
Mama mi vravela, že keď sme sa sem pred 14 rokmi nasťahovali, potešila sa, že konečne sídlisko v prírode. Oproti nášmu paneláku bol kopec, ktorý bol obliehaný nami deťmi v lete i v zime. V zime bol výborný na sánkovačku a lyžovačku.
Dnes z kopca nezostalo nič. Celý je zastavaný, zabetónovaný.
Nad Radvaňou, kde bývame, je Hôrka. Vyvýšené, zalesnené miesto, ktoré by celkom pekne mohlo dotvárať panorámu celého sídliska. Na Hôrke je postavený starobylý rímsko-katolícky kostol, známe historické a pútnické miesto. Aby však toto miesto príliš ,,nedominovalo“ nad sídliskom, postavili tesne pod ním, na Kalinčiakovej ulici, 11 – poschodové paneláky, ktoré ho prevýšili svojou výškou. Dodnes neviem pochopiť, prečo tak páni architekti urobili – najskôr preto, aby úplne pokazili vzhľad sídliska.
To, čo som doteraz opísala, je skutočnosť. Keď si však zatvorím oči a trošku zasnívam, dokážem si to predstaviť aj takto:
Kaštieľ, v ktorom je sídlo oblastného archívu, by veru mohol poslúžiť aj inak. Napríklad na kultúrne podujatia, múzeum, exkurzie, priestor na oslavy, ale aj pre nás mladých. Chcelo by to len trošku ponamáhať rozum a zohnať nejakého šikovného sponzora. Ako, to presne nevieme, prenechávame to tým, ktorým by to malo ležať na srdci.
Aj park a dvor okolo kaštieľa by potreboval chytrú hlavu – a vrátilo by sa to v peknom prostredí, ktorého naokolo nemáme veľa.
S vysokými panelákmi pod Hôrkou sa už asi nedá nič robiť. Nech slúžia na výstrahu, ako si človek dokáže pokaziť aj ten najkrajší výhľad.
RADVANSKÝ NOTES HISTÓRIE
Autor:
9.A, ZŠ Bakossova
Jedného dňa celá naša trieda išla na výlet do Radvane. Ako sme sa tak prechádzali a obzerali si historické budovy, odrazu sme uvideli ležať na zemi niečo malé. Spočiatku sme si mysleli, že niekto stratil peňaženku. Ale mýlili sme sa! V skutočnosti to bol malý notes o histórii Radvane. Keďže máme dejepis radi a zaujímame sa o históriu, zobrali sme ho do školy a tam sme v ňom začali listovať.
Veľmi nás to zaujalo. Notes bol síce malý, ale zato v ňom bolo úplne všetko o Radvani a jej histórii. Z neho sme sa dozvedeli, že na tomto území žili ľudia už v staroveku, o čom svedčí nález keltských strieborných mincí. Radvaň bola založená už v 13. storočí pod menom Raduana. Ani sme nevedeli, že v minulosti Radvaň preslávili najmä hrebenári, nožiari, výrobcova pušného prachu a bábkari. Tieto skutočnosti nás, mestské deti, zaujali natoľko, že sme sa na druhý deň vybrali objavovať stopy staručkej Radvane sami.
Na naše prekvapenie sme zistili, že sa tu zachovalo len niekoľko budov a objektov. Veľká časť historickej Radvane sa nezachovala, hlavne staré rodinné domy, ktoré boli zbúrané kvôli stavbe bytových domov. V nájdenom notese bolo veľa zaujímavých fotografií budov z historickej Radvane. Žiaľ, mnohé z nich sa dodnes nezachovali. A tak sme mohli uvidieť iba Tihányho kaštieľ, evanjelický kostol, katolícky kostol na Hôrke a Radvanský kaštieľ. Chladné múry týchto budov zaťato mlčali a my sme vedeli, že nám musí stačiť výpoveď samučkého notesa. Mali sme to šťastie, že náš výlet sa konal v čase Radvanského jarmoku. Keďže sme mali notes zo sebou, začali sme čítať históriu chýrneho Radvanského jarmoku a dozvedať sa veci, o ktorých sme ani netušili. Radvanský jarmok bol preslávený po celom Slovensku. Jarmok od začiatku plnil dôležitú funkciu trhového podujatia. Prebiehala tu výmena a predaj remeselníckych výrobkov, ale aj roľníckych produktov a živých zvierat. Zároveň sa tu konala veselá ľudová zábava. Symbolom Radvanského jarmoku sa stala drevená varecha. Na Radvanskom jarmoku nebili vareškami len chlapci dievčence, ale súboje zvádzali vzájomne. Radvanské jarmoky sa konali celých tristosedemnásť rokov. Po premene obce na sídlisko radvanské trhovisko úplne zaniklo. Tradícia jarmoku sa však udržala v pôvodnom termíne a počas dní mesta Banská Bystrica akoby ožil samotný duch Radvanského jarmoku.
Pobavení výstupom šermiarov a celí polepení od cukrovej vaty sme naskočili na jeden z množstva kolotočov. Ani som si nevšimol, že mi z bundy vypadol notes. Najskôr sme boli smutní, ale teraz neľutujeme. Veď možno ho ktosi nájde a tiež sa dozvie množstvo zaujímavostí o Radvani rovnako ako my.
NEOBYČAJNÁ UHORKA ZO SÁSOVEJ
Autor:
7.A, ZŠ Bakossova
Tržnica lákala ľudí množstvom čerstvej zeleniny a ovocia. Cestou zo školy som sa pristavila pri stánku s uhorkami, aby som urobila mame radosť a aspoň raz sa zahrala na dokonalú dcéru a pomohla jej s nákupom. Kamarátkam to neprekážalo a zdalo sa, že aj Karin je dnes výnimočne akási trpezlivá. Ako som tak kládla uhorky do tašky, jedna z nich sa mi odrazu vyšmykla z ruky a spadla na zem. Chcela som ju zodvihnúť, ale ona sa z ničoho nič pohla ďalej.
Kotúľala sa predo mnou, motala sa pomedzi zeleninové stánky... Už-už som to chcela vzdať, keď vtom uhorka zastala pri nohách neznámeho človeka. Lepšie povedané, pri ručne šitých zaprášených čižmách zvláštne oblečeného človeka. Držal v ruke hladkú kovovú panvicu s plochým dnom, presne takú, aká sa používa na ryžovanie zlata. „No konečne!“ prehovoril nečakane, „už som si myslel, že sa mi nepodarí prilákať vás.“ Zodvihol uhorku zo zeme a spokojným úsmevom jej povedal: „Dobrá práca!“ Uhorka naňho sprisahanecky žmurkla a opäť nadobudla svoju mŕtvu tvár. Chytila som ju do ruky. Hm! Obyčajná zelená uhorka. Ako je to možné? Vtom môj pohľad skĺzol na starú ošúchanú panvicu, ktorá už iste odslúžila svoje a spýtavo som sa zahľadela na neznámeho muža. „Iste ste zvedavé, čo to všetko znamená. Však?“ začal neznámy muž tichým hlasom. „Pochádzam hen z neďalekej Sásovej. Nie vždy sa však tak volala. Predtým sa volala Villa Militis, teda dedina rytiera. Prvé zmienky siahajú až do roku 1350. Jej zakladateľom bol Mikuláš Sas, zvaný tiež Milles. Tento skvelý panovník vo svojich rukách držal rozsiahle majetky v banskobystrickom chotári, ktoré zdedil po svojom otcovi, prvom richtárovi Ondrejovi. Obec dostala teda meno po ňom. Mikuláš Sas bol zakladateľom dynastie zemanov zo Sásovej, ktorí takmer dvesto rokov ovládali toto územie. Šľachtici so svojimi sedliakmi chodili do kostola sv. Antona Pustovníka, ktorý bol vtedy farským kostolom. Postavený bol na vyvýšenom mieste a v dobe tureckého nebezpečenstva bol obohnaný kamenným múrom. Viete, že tu stojí dodnes? Obyvateľstvo sa venovalo baníctvu. Ryžovalo sa zlato v bohatých pieskoch tunajších potokov. Takých ako ja ste v ústiach Sásovského potoka a potoka Jelšovie mohli pred rokmi uvidieť mnoho. Nie vždy to však bolo zlato, čo sa ryžovalo. V Jelšovie potoku sa nachádzala šedá hlina, v ktorej bol pyrit. Keď slnko zasvietilo, ten pyrit vyzeral ako zlato, tak sa celý potok trblietal. Veľa ľudí to poplietlo. Prevládal tu však aj chov oviec a boli tu už i včelári. Kosilo sa na lúkach na Panskom dieli, kde nakosili za deň aj 50 vozov sena. Tradíciou v Sásovej bolo pestovanie sliviek, z ktorých si takmer každá rodina varievala slivkový lekvár. Varenie lekváru trvalo obyčajne celý deň a lekvár sa varil v medenom kotle. Sásovania boli však známi najmä pestovaním uhoriek. Uhorkári – takúto prezývku si vyslúžili. Preslávili sa nimi na trhoch v širšom okolí a sásovské ženičky s ich predajom ovládli banskobystrický trh. A pritom pôvodným zámerom pestovania uhoriek bolo očakávanie účinného lieka proti moru a iným nemociam.“ „A prečo sa hovorí – vás je ako Sásovanov?“ spýtala sa nečakane Karin. „Hm, to naozaj netušíííííím,“ posledné slová neznámeho muža sa rozplynuli v povetrí presne tak ako on sám. Darmo sme sa obzerali na všetky strany, nebolo po ňom ani stopy. Bol to sen? Vidina? Videli sme to predsa všetky! „Je čas vybrať sa prezrieť si niektoré zaujímavé miesta, Karin! Nepozveš nás? Veď si zo Sásovej!“ vyhŕklo zo mňa. Karin sa iba sa usmiala. Iste sa jej dodnes ani nesnívalo o tom, čím všetkým je jej sídlisko známe.
Keď som doma vykladala do košíka uhorky z tržnice, jedna sa mi vyšmykla z rúk a spadla na zem. Ani som si ju nevšimla. Nechala som ju pre istotu ležať na podlahe. Veď dnes som už na jednej prechádzke do minulosti bola. Nie?
NAŠA BRONZOVÁ SÁSOVÁ
Autor:
5.C, ZŠ Ďumbierska
Kde bolo, tam bolo, v mladšej dobe bronzovej, sa začalo územie terajšej Sásovej osídľovať. Raz tam prišiel istý pán Mikuláš Sás a rozhodol sa, že na tomto krásnom mieste založí dedinu. A tak sa aj stalo. V druhej polovici 14. storočia, v roku 1350 vznikla naša „stará“ Sásová. Pomaly sa rozrastala. Ľudia stavali domy a všetko, čo si dedina žiada: obchod, krčmu...
Podľa ľudovej tradície musí mať každá dedina krčmu a kostol. Keďže Sásovčanom chýbal práve kostol, rozhodli sa jeden postaviť. Narazili však na veľký problém. Nemali dostatok peňazí na jeho stavbu. Vyriešilo sa to veľmi netradične. Pozorne čítajte ďalej a dozviete sa ako.
Legenda hovorí, že vedľa miesta, kde ma stáť kostol, bola paša, kde sa pásla divá sviňa, ktorá patrila chudobnému gazdovi. Gazda ju pomenoval Zlatka a to ešte netušil, čo sa stane. Raz v noci, keď celá dedina spala a hviezdy svietili, Zlatka začala ryť do zeme. Ako kopala zrazu sa niečo zatrblietalo. Ráno pri východe slnka, keď gazda išiel napojiť Zlatku, všimol si niečo ligotavé. Prizrel sa bližšie a zistil, že je to poklad. Od šťastia to vykričal po celej dedine. Pre všetkých ostáva dodnes záhadou ako vedela, kde má hrabať. Bežali to povedať richtárovi, ktorého to veľmi potešilo a rozhodol sa, že peniaze použije na stavbu kostola.
Richtár a Sásovčania sa pustili do roboty. Každý jeden pracoval s radosťou a láskou, až kým nebol kostol hotový. Po postavení kostola sa konalo jeho slávnostné otvorenie, pri ktorom sa ho Sásovčania rozhodli vysvätiť. Existujú dve verzie vysvetlenia jeho vysvätenia. Jedna hovorí, že počas výstavby sa v dedine objavili dvaja pustovníci, sv. Pavol a sv. Anton, ktorí ľuďom pomohli pri stavbe. Druhá hovorí, že sv. Anton bol patrónom poľnohospodárov, a keďže obyvatelia obce sa živili poľnohospodárstvom, tak mu kostol zasvätili.
Mikuláš Sás sa rozhodol, že kostol bude mať tri oltáre. Toto rozhodnutie uskutočnil, ale do súčasnosti sa zachovali len dva, tretí je oltár sv. Žofie, ktorý je darovaný a natrvalo vystavený v Stredoslovenskom múzeu. Mikuláš chcel mať najvýnimočnejší kostol široko-ďaleko, a tak si pozval Majstra Pavla z Levoče, aby mu zhotovil oltár. Pre Majstra Pavla to bola veľká česť a pozvanie prijal, a tak sa Sásovčania dodnes pýšia jeho oltárom.
Toto bol náš pohľad na vznik malebnej dedinky a na stavbu kostola v „starej“ Sásovej. Historici vravia, že kostol je postavený v starom gotickou slohu. V kostole sa uprostred klenby nachádza menší kamenný reliéf s postavami sv. Antona a sv. Pavla. K nim smeruje havran nesúci v zobáku chlieb pre pustovníkov.
Sásovčania sú dodnes poctení, že bývajú práve tu a je len na Vás, čo z tohto príbehu nám uveríte.
RUDLOVÁ V MINULOSTI
Autor:
7.B, ZŠ Ďumbierska
Vždy, keď so starkým pozeráme na nejaký film z čias vojen, tak mi začne rozprávať ako to bolo v Banskej Bystrici, keď bola centrom SNP.
Dňa 28.8.1944 popoludní prišli vojaci Slovenskej armády a za chvíľu prileteli nemecké lietadlá, ktoré išli bombardovať rozhlasový vysielač. Vojaci začali strieľať s pušiek a guľometov na nemecké lietadlá. Neskôr aj starký videl ako na kopci, kde stojí vysielač horeli budovy rozhlasu. Na druhý deň začala mobilizácia vojakov do armády. Boje priamo v Rudlovej v mesiacoch august a september neprebiehali. Občas preleteli nemecké lietadlá, aby bombardovali mesto. Do nich strieľali 4 protilietadlové delá, ktoré boli umiestnené v priestoroch, kde neskôr bola postavená cementáreň. Pred koncom povstania sa ľudia báli, že budú nemeckí vojaci vraždiť ľudí, preto utekali pred nimi do najbližších hôr a tam sa v jaskyni a bunkroch ukrývali. Po 2 –3 dňoch sa vracali domov, pretože ak by sa obyvatelia Rudlovej neboli vrátili, pohrozili im nemeckí vojaci, že obec vypália.
Oveľa dramatickejšie prebiehali boje ku koncu 2. svetovej vojny. V obci sa nachádzali nemeckí vojaci, ktorí museli čeliť vojenským útokom Ruských a Rumunských vojakov v priebehu niekoľkých dní. Po týchto bojoch Rudlova a mesto Banská Bystrica boli oslobodené 25.3.1945
V roku 1949 bolo v Rudlovej založené JRD, ktoré neskôr bolo zlúčené s okolitými družstvami. Po vojne sa pomery ustálili a v obci sa na novom vybudovanom ihrisku hrával futbal. V kultúrnom dome zasa divadlo.
Život v Rudlovej sa podstatne zmenil po roku 1966, kedy bola Rudlova pripojená k mestu Banská Bystrica. V 70-tých rokoch sa na pozemkoch v Rudlovej začala výstavba sídliska Rudlova – Sásova, tým sa zvýšil počet obyvateľov a tiež spôsob života na tomto územnom celku. Vystavali sa nové byty, školy obchody ale aj cesty.
Starký je hlavne rád, že Rudlova si pamätá na svoju minulosť.
FONČORDA
Keď počujem tento názov, spomeniem si, ako som sa tu hrala v piesku, naháňala, ako som prvýkrát išla do školy a na milión ďalších vecí. Fončorda –miesto, ktoré milujem, kde žijem, nachádza sa priamo v mojom srdci. Pre vás všetkých – je to jedno zo sídlisk „mesta pod Urpínom.“
Pre mňa má tento názov bohatú prítomnosť, ale aj dávnu minulosť. A tá dávna je aj trochu záhadná. Informácie, ako vznikol názov sídliska, čo sa tu kedysi dialo, som zistila pomerne rýchlo. Názov Fončorda pochádza z maďarského slova „foncsor“ – amalgám. Označovalo hutu, kde sa vyrábali kovy zlučovaním s ortuťou.
Takže toľko k informácii o pôvode názvu sídliska, ktorý si každý môže ľahko „vygoogliť.“ Preto som sa rozhodla, že sa zahrám na pátrača a ponorím sa do histórie.
Rok 1944.Neďaleká obec horehronské Kalište je zahalená v plameňoch. Všade len trosky domov a spúšť, ktorú zanechali nacisti preženúc sa obcou ako víchor. Kalište úplne vypálili. Bezmocným ľuďom „podala pomocnú ruku“ práve Fončorda. Pre nešťastných „bezdomovcov“ tu postavili byty a domy. Tie tu stoja doteraz na ulici nazvanej Nové Kalište. Dnes obyčajná ulica, ale stále s neobyčajnou, i keď smutnou históriou.
Neďaleko stojí malý modrý kostolík, ktorého patrónom je svätý Michal. Chránia krídla archanjela aj obyvateľov tohto miesta?
Počula som aj o pohrebisku, ktoré vraj bolo práve tam, kde teraz stojí naša škola. Nie je to zaručená informácia, avšak niekedy ma trochu zamrazí alebo mám pocit, že nie som sama... Domýšľavosť? To sa nedozviem. Ako sa už asi nedozviem o iných zabudnutých cintorínoch, pomníkoch, o vzniku ulíc, stavbe domov, o ľuďoch, čo tu žili, o ich osudoch...
Som šťastná, že som spoznala aspoň kúsok minulosti môjho sídliska a viem, že všetko okolo má svoj príbeh. Aj ja tu tvorím ďalšie príbehy epizódami môjho života, už od svojho detstva. A už teraz viem, že na „mesto pod Urpínom“ a hlavne na Fončordu nezabudnem, nech budem kdekoľvek na svete. Pretože krásu svojho rodiska budem mať navždy v svojom srdci.
CESTA DO MINULOSTI
Autor: 9.A, ZŠ Moskovská
Volám sa Lucia, no všetci mi hovoria Lu. Som obyčajná teenegerka. Bývam v paneláku na pokojnej ulici sídliska Fončorda. Moji dvaja najlepší kamoši, Alica a Roman, mi robia vždy a všade spoločnosť. Chcela by som vám porozprávať príbeh, v ktorom, ako ináč, nesmú chýbať moji dvaja verní spoločníci. Rozprávala som ho už mnohým, ale nikto mi neuveril ani slovo. Vlastne sa im nečudujem. A neurazím sa, ak si budete myslieť, že som šibnutá. Ani ja by som neuverila človeku, ktorý by mi povedal, že cestoval v čase.
Keď sme boli ešte deti, s Alicou sme sa hrávali na princezné. Jedného dňa, slnko silno pražilo a horúce bezvetrie nás pálilo na pokožke, sme objavili malú chatrč na vŕšku za Oremburskou. Spočiatku sa mi tam veľmi nechcelo, no Alica je to najzvedavejšie stvorenie, aké som kedy mala tú česť spoznať. Keď sme vošli, zatuchlina rozkladajúceho sa dreva a plesne nám udrela do nosa. Musela som vojsť prvá, pretože Alica má panický strach z pavúkov, a tých tam bolo hojne. Začali sme tam chodiť pravidelne. A keďže na vŕšku stojí dodnes, navštevujeme ju stále. Už nie preto, že sa chceme hrať, na to sme už veľké, ale to miesto pôsobí na mňa a mojich priateľov ako ozdravovňa.
Minulý rok, bol začiatok leta, som sa išla prejsť na môj milovaný vŕšok. Zrazu som za sebou začula hlasy. „No jasne, nemôžem byť ani chvíľu sama,“ zamrmlala som . Zastala som a čakala, kým za mnou prídu Roman s Alicou. Pomaly sme sa presúvali ku chatrči. Roman otvoril dvere a v strede malej izbičky sme uvideli prístroj. Chvíľu sme ho z diaľky pozorovali a neskôr sme si ho začali obhliadať aj zblízka. Alica začala šťukať gombíčky. Zrazu sa celá miestnosť rozsvietila. Všetci traja sme sa na seba pozreli a obaja moji kamaráti nehybne stáli. Ja som na tom nebola inak. Asi minútu nás oslepovalo to nepríjemné svetlo, no náhle zmizlo. Boli sme strašne vydesení. Ani si nedokážete predstaviť, ako sme sa cítili. Neviem to ani popísať.
Vyšli sme von a vtedy nás zalial studený pot. Žiadne paneláky, žiadne betónové chodníky, autá, čo prechádzajú po dlhom moste, nič. Neverili sme vlastným očiam. „K-Kde to sme?“ potichu som sa spýtala zmäteným hlasom. Nedostala som žiadnu odpoveď. Jediné, čo nás obklopovalo, boli kopce. Trochu nižšie bolo počuť potok. „Ten potok je mi nejaký povedomý. Nie je to naša Fončorda?“ spýtala sa Alica. „Toto? Fončorda? Alicka, neoslepla si z toho svetla náhodou?“ nezdržal sa štipľavej poznámky Roman. Alica na neho zazrela. Bez slova som vykročila dopredu. „Kam ideš?“ počula som , ale nepokladala som za potrebné odpovedať. Pomaly sme kráčali smerom k dnešnému Námestiu SNP. Okolo nás sa pohybovali zvláštni ľudia. Ženy mali na sebe šaty ako v starom filme. Vyzerali zvláštne. Nakoniec sme sa dostali ku veľkej budove. To miesto mi trochu pripomínalo lokalitu, kde sídli plaváreň . V budove, ktorá ale teraz vyzerala celkom nová, pracovalo mnoho mužov. Roman sa spýtal jedného pána, vyzeral ako stredoveký mešťan, čo sa to tu deje. Mešťan povedal niečo po maďarsky. „Ty vieš koho sa máš spýtať,“ poznamenala som a Alica sa potichu zasmiala. „Ehm, pane, čo je to za budovu?“ skúsila vyzvedať Alica. „Toto je foncsorda, dievčatko,“ odpovedal s úsmevom. Všetci sme sa na seba prekvapene pozreli. „A na čo slúži?“ opýtala sa znovu. Starý pán začal rozprávať: „Pred pár rokmi, presne vám poviem, bol to roku 1786, rozšírili túto našu Foncsordu o striebornú hutu. A hneď vedľa stojí amalgačná huta, v ktorej sa vyrába zlato či striebro. A poblíž je cukrovar, trošku ďalej píla, tam sa robí s drevom, ak by ste náhodou, deti moje nevedeli, a ešte je tu aj papierenský mlyn. A kúsok vyššie...“ odmlčal sa, „no kúsok, je časť, kde bývajú bohatí mešťania. Mimochodom, maďarské slovo foncsorda označuje práve amalgačnú hutu“ Naozaj sme sa veľmi čudovali. Ujo hovoril síce trochu z cesty, no dozvedeli sme sa veľa zaujímavého. „Ale, ak sa smiem spýtať, čo ste vy zač a čo to máte na sebe?“ Chvíľu sme mlčali, no nakoniec sme mu všetko porozprávali. Starý pán nás zaviedol k nemu domov a dal nám niečo na oblečenie. Povedali sme mu o našej dnešnej Fončorde. O tom že budova fončordy už zanikla, že dnes sa tak nazýva jedno z najväčších sídlisk Banskej Bystrice a že je plná vysokých domov. Dedo, ako sme mu vtedy hovorili, iba zalamoval rukami a krútil hlavou. Keď sme sa prezliekli, ľudia na nás síce prestali zazerať, no my sme sa cítili naozaj hlúpo. Poslednýkrát sme sa pokochali menovkyňou nášho sídliska a vybrali sa k chatrči. Postavili sme sa okolo toho čertovského stroja, vymenili si pohľady a poslali Alicu pošťukať tie isté gombíky. Našťastie má fotografickú pamäť. Znovu zasvietilo silné svetlo. Vybehli sme von a uvideli naše milované paneláky. Zrazu sa nám zdali krajšie.
Tak a teraz sa rozhodnite,či mi uveríte.
RADVAŇ (Radvanský jarmok)
Autor:
Obec Radvaň bola založená okolo roku 1263. Podľa starších dokumentov z roku 1250 vznikla darovaním časti kráľovského územia rybárov Radunovi a jeho synom. Patrila Radvanským, ktorý si tu vystavili opevnený kaštiel a stala sa sídlom panstva; patrili mu obce: Skubín, Tajov s Jabrikovou, Oravce, Malachov a Králiky. V 17. storočí sa stala mestečkom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a najviac remeslami (farbiari, klobúčnici, nožiari, hrebenári). Mäsiari patrili do 14. storočia k banskobystrickému cechu slovenských mäsiarov. Od druhej polovice 16. storočia bola najtypyckejšia prachárska výroba (cechové artikuly od roku 1633, platné aj pre prechárov v Banskej Bystrici). Potrebnú sanitru dodávali najprv miestni výrobcovia, v 18.-19. storočí ju dovážali zo Sliezska. Súkennícka výroba prešla na manufaktúrnu a priemyselnú (v roku 1890 pracovali dve súkenky a 15 drobných výrobcov). Mestečko malo v roku 1828 168 domov s 1218 obyvateľmi. Staré cechové remeslá začiatkom 20. storočia zanikli.
Chýrny Radvanský jarmok v Banskej Bystrici je nazývaný aj „jarmok všetkých jarmokov“. Jarmok kde kraľujú ľudové remeslá je preslávený aj tým, že naň voľakedy chodieval aj najslávnejší zbojník Juraj Jánošík. Jarmok sa vždy koná začiatkom septembra. História Radvanského jarmoku siaha do 17. storočia, keď obec Radvaň bola vtedy samostatnou obcou. V súčastnosti sa jarmok koná v centre mesta, kde sa po tri kúpy a zábavy chtivých ľudí môžu dosýta nabažiť najrôznejších jedál a nápojov, remeselníckych, ale aj iných tovarov. Sprievodnými akciami sú vystúpenia folklórnych súborov, hudobných skupín, súborov historického šermu, rôzne akcie a atrakcie. Na obľube už získal aj tradičný burčiak a pohodu zabezpečujú aj kolotoče, ktoré nesmú chýbať. Stretnutie rodiny, priateľov, známych, aj možnosť kúpiť si niečo zaujímavé, tradičné- alebo ochutnať niečo z typických jarmočných dobrôt- väčšinou toto sú dôvody navštíviť jarmok. Radvanský jarmok má za sebou už 353 rokov a dosť sa líši od predchádzajúcich jarmokov. Kedysi patril Radvanský jarmok medzi najväčšie a najznámejšie jarmoky v celom Uhorsku. Remeselníci nosili na jarmok svoje výrobky, či už syrárske, garbiarske, tkáčske alebo hrnčiarske. Dátum konania jarmoku sa nezmenil ani za 353 rokov. Jarmočníci z celého Uhorska niekedy vandrovali celé dni a noci, aby to stihli do Radvane na sviatok Panny Márie, pretože o tomto čase sa jarmok konal a koná sa dodnes. V archívoch sa toho veľa o Radvanskom jarmoku nezachovalo, ale to, čo máme hovorí, že dokázal konkurovať obrovským jarmokom v Lipsku, či v Novgorode. A to z prozaického dôvodu- Radvaň ležala na hlavnej hradskej medzi Zvolenským župným hadom a hradom v Slovenskej Ľupči. A svoju úlohu určite zohral aj jeden z najbohatších a najstarších rodov- rod Radvanských. Jeho členovia bývali županmi, rozhodovali o dianí vo svojom „košiari“ a výrazne podporovali cechy v mestečku. V Stredoslovenskom mestečku sa dokonca našla listina z roku 1777, v ktorej Dionýz Radvanský upozorňoval richtára Radvane, aby dôsledne dbal na dodržiavanie cien surovín pre radvanských remeselníkov, mimochodom, napísaný perfektnou slovenčinou, pretože Radvanský boli známi tým, že okrem maďarčiny, latinčiny a nemčiny perfektne ovládali aj slovenčinu.
ZMIERENÍ BRATIA
Autor:5.A, ZŠ Narnia
Tento príbeh sa odohral v jednej dedinke, ktorá sa volá Podlavice.
Táto dedinka sa spomína prvýkrát v roku 1390, no pravdepodobne vznikla už v roku 1255. Do roku 1495 patrila rozličným zemianskym i mešťanským rodinám. Napr. ťažiarovi Petrovi Karlovi, Radvanskovcom, podnikateľom Jungovi, Vilhelmovičovi, Ernstovi, Thurzovsko-fuggerovskej spoločnosti. Do r.1848 banskému eráru a mestu Banská Bystrica. Bola tu tiež erárna drôtovňa, píla a menšie závody. V 18.-19.st. boli Podlavičania známi ako povozníci, prevážali tovar do Pešti a späť. Zaoberali sa tiež poľnohospodárstvom, chovom dobytka a oviec. V 18.st. mala obec 705 obyvateľov v 91 domoch.
Skubín.Táto obec sa spomína od roku 1524. Patrila Radvanským okrem rokov 1687-1696, keď ju zabrala Banská komora. Obyvatelia sa v 18.-19.st.zaoberali furmančením a chodili na sezónne poľnohospodárske práce. V r.1828 mala obec 253 obyvateľov v 42 domoch.V rokoch 1961-1966 bola obec spojená s Podlavicami.
V 18.st. tu žila jedna veľmi bohatá rodina, ktorej otec vlastnil drôtovňu a pílu. Mal dvoch synov. Starší sa volal Matej a mladší Ondrej. Ako títo dvaja bratia rástli a dospievali, čím ďalej, tým viac sa nemali radi. Obaja spolu súperili vo všetkom, v čom sa len dalo. Každý z nich chcel byť ten šikovnejší a podnikavejší v otcových očiach. Keď ich otec umieral staršiemu zanechal drôtovňu a mladšiemu pílu. Mladší brat bol vo svojej práci usilovný, spravodlivý a zodpovedný, preto sa mu darilo, mal priateľov, rodinu a bol uznávaný. Starší brat bol vo svojej práci aj voči ľuďom nečestný, preto sa mu nedarilo, tak ako by chcel. Svojmu bratovi veľmi závidel. Preto jednej noci prišiel k bratovej píle a podpálil ju. V tom čase si ešte neuvedomoval, akú strašnú vec vykonal. Odsťahoval sa do Skubína a svojho mladšieho brata niekoľko rokov nevidel, pretože sa mu vyhýbal. Mladší brat sa po toľkom nešťastí ktoré ho postretlo, začal venovať prievozníctvu. Keďže cesty po ktorých chodieval boli veľmi zničené, rozhodol sa, že s pomocou obyvateľov Podlavíc, vybuduje novú cestu. Starší brat sa o tom dopočul a znova chcel byť šikovnejší ako on. Kým bol mladší Ondrej na cestách, skúšal podplácať ľudí, aby začali pracovať na jeho ceste v Skubíne, lebo chcel, aby tá jeho cesta bola skôr hotová. No svojím správaním, si ľudí nezískal. Kým bratova stavba napredovala rýchlo, tá jeho išla pomaly. Počas prác sa mu stal vážny úraz. Niekoľko dní mal vysoké horúčky a blúznil. Vtedy sa mu prisnil zvláštny sen v ktorom videl, ako bude vyzerať jeho život, pokiaľ sa nezmení. Veľmi sa zľakol a ťažila ho vina vlastných hriechov a hrozných vecí ktoré napáchal. Hneď ako sa uzdravil, poslal po svojho brata. So všetkým sa mu priznal a poprosil ho o odpustenie. Takto sa obaja bratia po toľkých rokoch uzmierili. Keďže sa starší brat zmenil, za pomoci všetkých ľudí dostaval cestu do Skubína a spojil ju s tou podlavickou. Takto sa spojili Podlavice a Skubín.
ROZPRÁVANIE O HISTÓRII SÁSOVEJ
Autor:
Na hodinách slovenského jazyka sme sa s pani učiteľkou rozprávali o histórii nášho mesta, o sídliskách, v ktorých žijeme a ktoré sú dnes súčasťou nášho krásneho mesta Banská Bystrica.
Rozhodli sme sa, že sa vydáme po stopách histórie a tak sme sa v jeden marcový deň vybrali na putovanie Sásovou. Stretli sme mnoho ľudí, ktorí žijú v tejto časti Banskej Bystrice, ale mnohí o minulosti našej Sásovej nevedeli mnoho.
Mali sme šťastie a podarilo sa nám vypátrať človeka, Jána Kollára, ktorý nám rád a ochotne porozprával, čo bolo....
Všetko sa to začalo v roku 1350, keď richtár Ondrej menoval svojho syna Mikuláša Sassa za starostu novej obce.
Jedného dňa, keď sa prechádzal po meste a videl, že ľudia sa bezcieľne prechádzajú, začal silno rozmýšľať, ako by týmto ľuďom pomohol. Po dlhých potulkách po širokom okolí sa zastavil práve tu a povedal si: ,,Toto je to správne miesto pre pracovitých ľudí!“ Mikuláš Sass túto dedinu nazval Villa Militis.
Ľudia prichádzali, postavili si pekné domy, venovali sa poľnohospodárstvu, boli zruční murári a tesári. Neskôr, ako sa v poľnohospodárstve zdokonaľovali, stali sa výbornými pestovateľmi uhoriek, ktoré ich preslávili po širokom okolí.
V dedine si zriadili plaváreň, postavili kostol, požiarnu zbrojnicu. Kostol bol výnimočný aj tým, že oltár, údajne najvyšší na svete, zhotovil Majster Pavol z Levoče.
No v roku 1761 vznikol veľký požiar, ktorý zničil nie len oltár, ale aj mnoho skromných drevených domov.
Neskôr si obyvatelia zveľaďovali svoje okolie aj svoje obydlia , želiari sa starali o čistotu vodnej priekopy. Kostol zveladil Anton Pelgram , ktorý zhotovil klenbu v kostole.
V roku 1938 prišla do Sásovej elektrifikácia a vodovod. Bolo založené kino Bojovník, hrávalo sa ochotnícke divadlo. Vyrástli nové domy, obchody, školy, podniky, prisťahovali sa noví ľudia.
Na počesť zakladateľa dediny ju vďační občania premenovali na Sásovú. A prečo sa hovorí: ,,je vás ako Sásovčanov?“
Obyvatelia Sásovej vždy žili v priateľstve, pokoji a spoločne chodili na výlety vo veľkom počte.
Sásovčania aj dnes žijú v tejto časti spokojne a šťastne.
Príďte! Uvidíte!
MOJA SÁSOVÁ
Autor:
8.A, ZŠ Pieninská
Každý deň blúdim ulicami, každý deň prechádzam
okolo tržnice, kde svietia jablká a svetielkujú rybky, kde ľudia
v prútených košoch zeleninu nosia, kde to krásne vonia –
a potom okolo parku. Strom vyzlieka pomaly svoj trikot hráča
a gaštany na medenom gongu jesene dvanásť odbíjajú.
Týmito slovami sa Banskobystričanom prihovára básnik Mikuláš Kováč,ktorý síce nebol rodákom Banskej Bystrice,ale v tomto meste žil,pracoval i umrel a mal ho nadovšetko rád.
Ako by sme sa mi prihovorili spoluobčanom najväčšieho sídliska v meste, ktoré sa pre mnohých stalo domovom a vrylo sa hlboko do srdca?
Každý deň blúdim ulicami starej aj novej Sásovej,kde sa písali dejiny nášho regiónu…
Sásovú založil Mikuláš Sass v roku 1350,bol to veľmi vzdelaný a dobrý človek.Bol synom prvého banskobystrického richtára Ondreja.
Sásovčania boli odjakživa veľmi pracovití,vynikali v rôznych remeslách,murárstve,tesárstve,boli výborní poľnohospodári.Medzi najznámejšie produkty ich tvrdej a potom vykúpenej statočnej práce na poli boli uhorky a slivky,ktoré ich preslávili v širokom okolí.
Sásovčania si vlastnými rukami postavili mnoho svojich skromných príbytkov,postavili si školu,požiarnu zbrojnicu,aquadukt a dokonca aj verejné kúpalisko.To neskôr z hygienických dôvodov zrušili,ale piestory využívali dalej pri chove kačiek. Po ťažkej práci sa radi aj zabavili,tancovali,spievali a hrali v ochotníckom divadle.Traduje sa, že okolité obce im natoľko závideli,že počas slávnosti im podpálili úrodné polia. Požiar sa rozšíril aj na okolité drevené domy.Zhorela veľká časť domov, kostol a aj miestna škola.
Ako plynul čas a doba priniesla priemyselný aj kultúrny rozvoj , do Sásovej sa prisťahovalo čoraz viac ľudí, ktorí sa stali plnohodnotnými občanmi tohoto sídliska.Vyrástli nové domy,obchody,školy,zdravotné strediská a dnes patrí Sásová medzi najväčšie sídliská na Slovensku.Je pravda, že nie vždy bol život v Sásovej ideálny,ale dnes môžeme konštatovať,že nám toho veru nechýba až tak veľa.
Mnohí nám môžu závidieť hlavne krásnu okolitú prírodu,v ktorej každé srdce pookreje.Sásová žije bohatým kultúrnym životom a pre mnohých sa stala ozajstným domovom.
V Sásovej žijem aj ja so svojou rodinou,mám tu mnohoh priateľov,trávim spoločne voľný čas,chodím tu aj do školy, ktorú o niekoľko rokov opustím,ale v spomienkach sa vždy budem vracať tam,kde som prežila svoje nezabudnuteľné detstvo.
Prajem všetkým občanom Sásovej,aby sa im aj naďalej žilo na tomto mieste Zeme tak dobre a spokojne, ako doteraz.
Prajem ti veľa svedomitých a múdrych obyvateľov,aby niekto raz mohol povedať:
„Moja Sásová“
SPOMIENKY NA SÁSOVÚ A RUDLOVÚ.
Autor:
Kocháme sa v tejto krajine rozprestierajúcej sa v lone Panského dielu. Je to vrch, ktorý nie je veľký, má 1030 m. n. v. Celé desaťročie hľadí na časť mesta Banská Bystrica – menom Sásová.
Díva sa na to, ako sa mení, ako tu rastú polia, domy, cesty, záhrady. Na týchto miestach kedysi behali zvieratká, ktoré sa bezstarostne prechádzali po lese.
Prvá zmienka o dedine, ako ju vtedy volali bola VILLA MILITIS (čiže dedina rytiera) v roku 1350. Zakladateľom bol Mikuláš Sas, syn Ondreja banskobystrického richtára.
Obyvatelia boli pracovití ľudia a náš starý Panský diel videl ako začali krajinu meniť a ako veľmi unavení večer pomaly prichádzali do svojich príbytkov, aby si oddýchli. Boli to dobrí baníci, ktorí vedeli ryžovať aj zlato zo sásovského potoka a potoka Jelšovie. Zaujímavou pamiatkou je tamojší kostolík. Legenda hovorí, že ho ľudia postavili za peniaze, ktoré vyhrabala sviňa na tom mieste.
Roky bežali a ľudí bolo stále viac, chceli bývať, pracovať, cestovať. Panský diel sa pozeral, ako vyrastajú paneláky, cesty a aj naša škola, do ktorej chodíme. Štebot vtáčikov neutíchol, ale pribudol štebot detí na dvoroch, školách a škôlkach.
A naša Sásová rástla a bola stále väčšou spleťou farieb, hluku áut, ľudí. Panský diel určite vedel a zistil, že je nás tu ako Sásovanov – príslovie, ktoré sa veľmi používalo a používa sa dodnes.
Panský diel
Panský diel sa pozerá
na časť menom Sásová.
Ako bolo ticho, krásne,
až to ľudské srdce nadchne.
A dnes naša Sásová
pamiatku si uchová.
Ako si tu ľudia žili
STARÁ SÁSOVÁ – ,,SKANZEN“ NA OKRAJI KRAJSKÉHO MESTA
Autor:
5.F, ZŠ u Filipa
Banská Bystrica je mestom už od roku 1255, kedy jej kráľ Belo IV. udelil mestské privilégia. V tej dobe však k mestu neboli pridružené emnohé z obcí či osád, ktoré sú v dnešnej dobe jej súčasťou. Jednou z takýchto mestských častí je práve Stará Sásová, ktorá patrí Banskej Bystrici menej než šesťedesiat rokov.
História tejto obce siaha až do 13. storočia, kedy ,,patrili pozemky, na ktorých stojí, synovi prvého banskobystrického richtára. Ten syn sa volal Mikuláš Sas, preto si ľudia pre neskoršie sídlisko vybrali názov Sásová. Najstaršia písomná zmienka o Sásovej pochádza z obdobia o sto rokov neskôr. Zaujímavou pamiatkou je tamojší kostolík. Legenda hovorí, že ho ľudia postavili za peniaze, ktoré vyhrabala sviňa na tom mieste. Kostol považujú mnohí odborníci za prvý v Banskej Bystrici. Unikátny je aj domček, ktorý stovky rokov stojí v Sásovej, doposiaľ v dobrom stave. (In: http://vas.cas.sk/clanok/2884/najvacsie-banskobystricke-sidlisko-sasova-ma-historiu-v-13-storoci.html).
V dešných dňoch poznáme Starú Sásovú spoločne s Rudlovou ako malé okrajové dedinky patriace mestu Banská Bystrica.. Len málokto sa však zamyslí nad jej dávnou históriu. Existujú desiatky publikácií plné historických údajov a fotografií zmieňujúcich sa o meste ako takom, no o týchto už mestských častiach len málokto napísal slovo či dve. Vďaka Marcelovi Pecníkovi a Vladimírovi Sklenkovi je možné vypátrať a dozvedieť sa mnoho o nami vybratej Starej Sásovej. Takže už len knihu do roky a môžeme sa spoločne poprechádzať po tejto obci, ku ktorej dnes neodmysliteľné patrí i najväčšie sídlisko stredného Slovenska – Sásová.
