Komunitná nadácia Zdravé mesto otvorila tento Blog, aby vytvorila priestor pre tých, ktorí majú radi naše mesto a zaujímajú sa o jeho históriu. Veríme, že sa nám podarí predstaviť zaujímavé, pekné a možno i kontroverzné miesta a momenty z histórie Banskej Bystrice. Cez uverejňované príbehy a povesti z histórie mesta chceme rozvinúť diskusiu o tom, aká bola Banská Bystrica a jej obyvatelia, aká je a aká môže byť. Budeme radi, ak vás zverejňované príspevky budú motivovať k premýšľaniu o tom, v akom meste chceme žiť dnes a v budúcnosti, čo nám chýba, čo môžeme a chceme urobiť, aby sa nám tu žilo dobre.

štvrtok 23. júna 2011

ČO BOLO? Ako môžu Bystricu vnímať deti

VÝLET DO RADVANE
6.B, Bakossova



Pohľad z veže bol skutočne veľkolepý. Bystrica nám ležala ako na dlani a ponúkala nejednu zo svojich krás. Unavení sme sa opreli o chladné múry veže a započúvali sa do tónov zvonkohry, keď vtom... „Áu, dávajte pozor! Skoro ste ma rozpučili!“ piskľavý hlas náhle prerušil veselú melódiu. Poobzerali sme sa, no nikde nikoho. „Pch! Tvárte sa, že ma nevidíte!“ ozval sa opäť neznámy hlas. Až vtedy sme uvideli na zábradlí hopkať čudesného človiečika. Čo človiečika? Hotový škriatok to bol! V bielo-červených nohavičkách, s veľkým brmbolcom na čapici sa na nás škodoradostne vyškieral. „Kto si“, vyhŕklo ani neviem z koho, „a čo tu robíš?“ „Vy to neviete? Som strážca veže! Mňa tu pozná každý,“ povedal pyšne. „Ak chcete, niečo vám ukážem!“ nestihol to ani dopovedať a už aj sa zavesil na veľkú ručičku hodín a začal ňou rýchlo dozadu otáčať. Ručičky míňali roky, desaťročia, storočia... Až sa nám z toho zakrútila hlava. Vtom sme sa ocitli v starodávnej rybárskej osade. Vyrástla za zákrutou rieky Hron, chránená kopcom Hôrka i skalnatým bralom vrchu Urpín pri dávnovekej ceste „Via magna“. Meno dostala v 13. storočí podľa kráľovského úradníka Raduna. Jej meno je villa Raduana. Bola to Radvaň. Jej obyvatelia boli slávnymi kráľovskými rybármi a zaoberali sa rybárčením. Akoby šibnutím čarovného prútika sa osada priamo pred našimi očami premieňala na kráľovské mestečko. Pri staručkom Hrone okolo Dolnej cesty vyrástla Dolná Radvaň s veľkolepým Dolným kaštieľom. Matne nám pripomínal Radvanský kaštieľ, keď sme vstúpili dnu hlavnou bránou, a erb slávneho rodu Radvanských nám to iba potvrdil. Rytierska sála na prvom poschodí s vyrezávaným stropom z červeného smreku nám priam vyrazila dych. Ešte sme nestihli zatvoriť ústa od prekvapenia a odrazu sme sa ocitli na začiatku pri Hradskej. Zastali sme pri vstupnej bráne do Horného kaštieľa a nemotorne slabikovali latinský názov umiestnený nad ňou. Bolo to neobyčajné a pohodlné sídlo spravované Jánom Radvanským. Vtom Miro, ten fakt nikdy nevydrží mlčať, vykríkol: „Veď je to Bárczyovský kaštieľ!“ A skutočne! No len čo sme stihli pochopiť, kde sa nachádzame, ručičky hodín nás preniesli k potoku Udurna, nazývaného tiež Radvanský potok. Pozdĺž neho vyrástla časť mesta Prieloh, ktorá spája Dolnú a Hornú Radvaň. Ticho prechádzame pomedzi uličnú zástavbu domov. Vietor k nám privanul výpary z medi a my sme si uvedomili, že v okolí sa ťaží vzácna medená ruda, ktorá prúdi do celého sveta. Ani nevieme ako, ručičky hodín nás opäť posunuli ďalej. Priplietli sme sa do cesty vyobliekaným paničkám so slnečníkmi, ktoré sa usmievajú a vedú bezduchú konverzáciu s pánmi v čiernych cylindroch. Prehlušila ich však hlasná vrava trhovníkov. Chvália pečené prasiatka, ľubietovskú keramiku, čipky zo Španej Doliny, medené kotlíky z Hámru. Popri šiatroch remeselníkov stoja ženičky z Detvy so svojím bielučkým plátnom a handričkovými kobercami. Čižmári z okolia Banskej Bystrice priviezli aj po 100 párov kvalitných čižiem. Áno, ocitli sme sa na pravom Radvanskom jarmoku. Sásovské ženičky sa tmolia pomedzi ľudí s košíkmi plných povestných uhoriek. Aha! Práve okolo nich prebehol koč s dvoma bielymi koňmi. Ošpliechal nielen ich, ale aj nás. Pristavili sme sa pri chýrnych radvanských hrebenároch. Vysvetlili nám, že na hrebene využívajú rohy hovädzieho dobytka, preto bývajú len zriedka jednofarebné. Najkvalitnejšie sú vraj hrebene z veľkých rohov starších zvierat, pretože sú pevnejšie a tvrdšie. Mira však najviac zaujímajú radvanskí nožiari a prachári. Výroba pušného prachu je fakt zaujímavá. Už-už chcel načiahnuť dlaň, aby získal pár zrniečok tohto magického výrobku, keď vtom... „Tak čo, aký som?“ ozval sa malý človiečik a urobil niekoľko krátkych pohybov rukami. Mesto opäť nadobudlo svoju všednú tvár. „No, si macher!“ zhodnotil Miro vecne, „ale vedel by si nás preniesť aj do budúcnosti?“ „To si píš! Zajtra vás tu čakám o takomto čase. Buďte presní!“
Chvíľu sme stáli ako omráčení. Čo to vlastne bolo? Nejaký trik? Vydarený žart? Pohľad nám skĺzol na naše zaprášené topánky. Nie, žiaden trik ani žart! Odrazu sme videli mesto úplne inými očami. V tú chvíľu sme začali vnímať život inak, pretože sme sa stali svedkami doby.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára