o Jankovi z Uhliska

O JANKOVI Z UHLISKA

5.A, ZŠ Narnia

Príbeh, ktorý vám chcem porozprávať sa začal 29. júla v roku 1911. V tento deň sa v dome číslo 9 na námestí Štefana Moyzesa narodil chlapček, ktorému dali rodičia meno Janko. Keď mal Janko štyri roky, stala sa v jeho živote smutná udalosť, zomrel mu otec. Od tohto dňa sa o Janka starala už iba jeho mama. Aby ich oboch uživila učila deti hrať na klavíri a Janko rád počúval jej hru. Mama čoskoro zistila, že Janko je hudobne nadaný a od ôsmych rokov začala učiť aj jeho. Okrem hudby Janko veľmi rád športoval, najmä plával. Často navštevoval plaváreň na Uhlisku.

Uhlisko je malá časť Banskej Bystrice, ktorá leží neďaleko od centra mesta, na ľavej strane rieky Hron. Od polovice XVI. storočia v Banskej Bystrici fungovali Horné a Dolné komorské hrable. Drevo, ktoré robotníci splavovali po Hrone sa na týchto hrabliach zachytávalo a používalo sa na pálenie dreveného uhlia. Pretože drevo sa pálilo na lúkach pri Hrone dostala táto časť meno Uhlisko. Toto pomenovanie sa používa dodnes. Koncom XVIIII. storočia v tejto časti mesta zriadili tehelňu a od nej odvodený názov sa používal tiež, súbežne s názvom Uhlisko až do polovice minulého storočia. Dodnes je na Uhlisku ulica s názvom Na Starej tehelni.

V roku 1905 Banskobystrická kúpeľná spoločnosť postavila na Uhlisku, neďaleko malej železničnej stanice, parné a vaňové kúpele, ktoré sa nachádzali pri rieke Hron, na tzv. Nádejovskom ostrove či skôr poloostrove. Poloostrov tvorili rieka Hron a Svätojánsky potok, ktorý však neskôr zasypali. Banská Bystrica získala prvenstvo v rámci Horného Uhorska – vybudovala prvý krytý športový bazén.

Po prvej svetovej vojne sa tu prestalo plávať a občania mesta boli odkázaní len na kúpanie pod holým nebom. Najstarším vonkajším kúpaliskom bola vojenská plaváreň Pod rybou. V roku 1931 otvorili na Hrone oproti novovybudovanému Učiteľskému ústavu ďalšiu plaváreň, ktorá sa volala Sokolská. Rozmery bazéna boli 33 metrov a 33 centimetrov, preto sa disciplína 100 m musela plávať na tri dĺžky. Spisovateľ Pavel Hrúz napísal: „Dno bazéna bolo drevené, pokryté neodstrániteľným slizom, takže sa pri vstupe do vody šmýkalo na zabitie. V jeden letný deň v roku 1932 sa tu konalo prvé vodnopólové stretnutie medzi miestnou Sláviou a levickým LTE. Jedným z najlepších hráčov Slávie bol aj náš Janko, vtedy 22-ročný študent.. To ešte nikto netušil, že neďaleko stojaca budova Učiteľského ústavu ponesie raz jeho meno Základná umelecká škola Jána Cikkera.

NAJVäČŠÍ STRACH
6.B, ZŠ Ďumbierska

3. miesto v súťaži

Tento príbeh sa odohral v čase 2.svetovej vojny. Vtedy moja stará mama mala 9 rokov. Bývali aj s rodinou v Rudlovej. Na vojnu si starká spomína často, ale najviac si pamätá práve deň, kedy zažila asi najväčší strach vo svojom živote.

Raz večer na okno ich domu prišiel zaklopať partizán z našej dediny. Požiadal moju prastarkú, aby išla do susedov zavolať istého nemeckého vojaka. V tom dome bývalo veľa nemeckých vojakov, ktorí po večeroch tam hrali karty a fajčili. Prastarká so strachom odchýlila dvere a vyslovila meno Nemca. Vojak vyšiel von a odišiel s partizánom. Nikto nevedel kam a načo. Nemecký vojak sa dlhšiu dobu nevracal a preto ho Nemci v priebehu niekoľkých dní hľadali. Zmiznutie začali vyšetrovať nemeckí vyšetrovatelia, ktorí riešili ako vraždu. Vo výpovediach odznelo : „...bola to staršia žena..“ . Týmto sa začali hodiny strachu, ktoré prežívala aj starká.

Nemci hľadali staršiu pani, ktorá by prezradila okolnosti zmiznutia. Rodinu mojej starkej vyprevadili na dvor spolu zo susedmi, aby mohli identifikovať starú ženu. Postavili ich k múru a vojaci chodili a hľadali vinníka. Hlavný vyšetrovateľ prikázal zastreliť každého koho určia ako spoluvinníka a nielen jeho , ale celú jeho rodinu, ktorá stála pri múre. Tie chvíle trvali pre starkú ako celé hodiny. Bála sa nielen o seba ale aj o svoju rodinu. Šťastie bolo veľké, nemci neoznačili nikoho z rodiny mojej starkej.

Starká často spomína na túto udalosť, ale jediné načo nikdy nezabudne je dodať :“ Už nikdy by so to nechcela zažiť!“

ČO BOLO? Ako môžu Bystricu vnímať deti

VÝLET DO RADVANE
6.B, Bakossova

Pohľad z veže bol skutočne veľkolepý. Bystrica nám ležala ako na dlani a ponúkala nejednu zo svojich krás. Unavení sme sa opreli o chladné múry veže a započúvali sa do tónov zvonkohry, keď vtom... „Áu, dávajte pozor! Skoro ste ma rozpučili!“ piskľavý hlas náhle prerušil veselú melódiu. Poobzerali sme sa, no nikde nikoho. „Pch! Tvárte sa, že ma nevidíte!“ ozval sa opäť neznámy hlas. Až vtedy sme uvideli na zábradlí hopkať čudesného človiečika. Čo človiečika? Hotový škriatok to bol! V bielo-červených nohavičkách, s veľkým brmbolcom na čapici sa na nás škodoradostne vyškieral. „Kto si“, vyhŕklo ani neviem z koho, „a čo tu robíš?“ „Vy to neviete? Som strážca veže! Mňa tu pozná každý,“ povedal pyšne. „Ak chcete, niečo vám ukážem!“ nestihol to ani dopovedať a už aj sa zavesil na veľkú ručičku hodín a začal ňou rýchlo dozadu otáčať. Ručičky míňali roky, desaťročia, storočia... Až sa nám z toho zakrútila hlava. Vtom sme sa ocitli v starodávnej rybárskej osade. Vyrástla za zákrutou rieky Hron, chránená kopcom Hôrka i skalnatým bralom vrchu Urpín pri dávnovekej ceste „Via magna“. Meno dostala v 13. storočí podľa kráľovského úradníka Raduna. Jej meno je villa Raduana. Bola to Radvaň. Jej obyvatelia boli slávnymi kráľovskými rybármi a zaoberali sa rybárčením. Akoby šibnutím čarovného prútika sa osada priamo pred našimi očami premieňala na kráľovské mestečko. Pri staručkom Hrone okolo Dolnej cesty vyrástla Dolná Radvaň s veľkolepým Dolným kaštieľom. Matne nám pripomínal Radvanský kaštieľ, keď sme vstúpili dnu hlavnou bránou, a erb slávneho rodu Radvanských nám to iba potvrdil. Rytierska sála na prvom poschodí s vyrezávaným stropom z červeného smreku nám priam vyrazila dych. Ešte sme nestihli zatvoriť ústa od prekvapenia a odrazu sme sa ocitli na začiatku pri Hradskej. Zastali sme pri vstupnej bráne do Horného kaštieľa a nemotorne slabikovali latinský názov umiestnený nad ňou. Bolo to neobyčajné a pohodlné sídlo spravované Jánom Radvanským. Vtom Miro, ten fakt nikdy nevydrží mlčať, vykríkol: „Veď je to Bárczyovský kaštieľ!“ A skutočne! No len čo sme stihli pochopiť, kde sa nachádzame, ručičky hodín nás preniesli k potoku Udurna, nazývaného tiež Radvanský potok. Pozdĺž neho vyrástla časť mesta Prieloh, ktorá spája Dolnú a Hornú Radvaň. Ticho prechádzame pomedzi uličnú zástavbu domov. Vietor k nám privanul výpary z medi a my sme si uvedomili, že v okolí sa ťaží vzácna medená ruda, ktorá prúdi do celého sveta. Ani nevieme ako, ručičky hodín nás opäť posunuli ďalej. Priplietli sme sa do cesty vyobliekaným paničkám so slnečníkmi, ktoré sa usmievajú a vedú bezduchú konverzáciu s pánmi v čiernych cylindroch. Prehlušila ich však hlasná vrava trhovníkov. Chvália pečené prasiatka, ľubietovskú keramiku, čipky zo Španej Doliny, medené kotlíky z Hámru. Popri šiatroch remeselníkov stoja ženičky z Detvy so svojím bielučkým plátnom a handričkovými kobercami. Čižmári z okolia Banskej Bystrice priviezli aj po 100 párov kvalitných čižiem. Áno, ocitli sme sa na pravom Radvanskom jarmoku. Sásovské ženičky sa tmolia pomedzi ľudí s košíkmi plných povestných uhoriek. Aha! Práve okolo nich prebehol koč s dvoma bielymi koňmi. Ošpliechal nielen ich, ale aj nás. Pristavili sme sa pri chýrnych radvanských hrebenároch. Vysvetlili nám, že na hrebene využívajú rohy hovädzieho dobytka, preto bývajú len zriedka jednofarebné. Najkvalitnejšie sú vraj hrebene z veľkých rohov starších zvierat, pretože sú pevnejšie a tvrdšie. Mira však najviac zaujímajú radvanskí nožiari a prachári. Výroba pušného prachu je fakt zaujímavá. Už-už chcel načiahnuť dlaň, aby získal pár zrniečok tohto magického výrobku, keď vtom... „Tak čo, aký som?“ ozval sa malý človiečik a urobil niekoľko krátkych pohybov rukami. Mesto opäť nadobudlo svoju všednú tvár. „No, si macher!“ zhodnotil Miro vecne, „ale vedel by si nás preniesť aj do budúcnosti?“ „To si píš! Zajtra vás tu čakám o takomto čase. Buďte presní!“
Chvíľu sme stáli ako omráčení. Čo to vlastne bolo? Nejaký trik? Vydarený žart? Pohľad nám skĺzol na naše zaprášené topánky. Nie, žiaden trik ani žart! Odrazu sme videli mesto úplne inými očami. V tú chvíľu sme začali vnímať život inak, pretože sme sa stali svedkami doby.

ČO BOLO? Ako môžu Bystricu vnímať deti

Víťazný príspevok zo súťaže "Čo bolo..". Je pravdivý?

Medená Bystrica
5.B, ZŠ Trieda SNP 20

Sme žiaci 5. B triedy na ZŠ, Tr. SNP 20 v Banskej Bystrici a pochádzame z tohoto mesta. Sme z rôznych častí mesta, a preto sme sa nevedeli rozhodnúť, históriu ktorého sídliska máme spracovať v tejto súťaži. Nakoniec sme sa rozhodli nie pre jedno sídlisko, ale spracovali sme jedno z najúspešnejších období v histórii nášho mesta. Je to doba, kedy bolo mesto vychýreným producentom medi nielen v Európe, ale v celom svete. Ba i za jeho, vtedy známymi, hranicami!
Som hrdý, bohatý a šikovný kupec z jedného z najväčších prístavov v Európe – z Benátok.
Predávam i kupujem tovar z ďalekých krajín Orientu a som predovšetkým lodiarom. Teraz som na ceste do chýrneho banského mesta v samom srdci Európy. Cestujem do Bystrice!
Vchádzam do malebného mesta, bránou od rieky Hron. Moje kroky vedú okolo kostola, práve prebieha omša. Na trávniku pred kostolom šantia deti, na okraji lesa sa potuluje akýsi zbojník.
Hoci je vonku krásne, mám v meste povinnosti. Kočiš ma vezie do bane na meď. Je v dedinke Špania Dolina, ktorá je povestná svojimi šikovnými čipkárkami. V bani je veľa nerastného bohatstva! Baníci opracúvajú kamene a všade sa víri prach, dýcha sa tu veľmi ťažko. Pod nohy nám svieti iba lampáš.
V bani som už videl dosť, nechám sa jedným z baníkov odviezť späť do mesta. Sadnem si ku nemu na voz s meďou a ideme ku Striebornej bráne, kade sa ruda vozí do mesta. Ideme po malebnej ulici lemovanej stánkami s jedlom a náradím pre baníkov aj iných remeselníkov. Ľudia zdravia zašpineného baníka.
Rudu sme priviezli do medeného hámru. Tu sa vozík vysype do velikánskych taviacich kotlov. Ruda sa oddelí od kameňa a roztavený kov stečie žľabmi do velikánskeho kotla. Už je tu čistá meď! Potom ju rozvezú do kováčskych dielní.
V kováčskej dielni ju kováči opracúvajú rozličnými nástrojmi. Kladivami malými i veľkými tlčú, na nákovách tvarujú meď podľa potreby. Je tu špina a hluk. V krbe horí oheň. Kováč je spotený a zašpinený. Neustále pracuje, neustáva. Na stenách dielne má zavesené náradie aj hotové výrobky. Cez okno vidieť mesto, všade je ruch. Ku oknu sa nahrnuli deti, chcú vidieť ligotavú meď.
Som rozhodnutý kúpiť všetku meď, ktorú mi ponúknu. Potrebné je dohodnúť sa s mediarom na cene, ktorá bude výhodná pre nás oboch. Pozvali ma na honosnú večeru, tak viem, že medi je dostatok a predajú ju radi. Dohodli sme sa na dobrej cene, som spokojný!
Veziem si meď do Benátok, kde ňou okovajú dná lodí určených pre španielsky kráľovský dvor. Robotníci ťahajú laná, zabíjajú klince, ohýbajú meď. Všetkých riadi hlavný konštruktér, ktorý je skutočným odborníkom vo svojom fachu. Okolo poletujú čajky.
Hotovú loď predávam Španielom. Krásna ako skutočný kráľovský koráb! Vraj ju dajú moreplavcovi Kolumbovi, ktorý sa na nej bude plaviť do Indie. Chce nájsť novú cestu.
Loď nazvali Santa Maria! Onedlho sa už plaví cez šíre more do Indie. Po dlhých týždňoch sa jej do cesty postaví slnkom zaliaty ostrov. Európania na ňom objavia ľudí s tmavou kožou, ktorí nerozumejú reči objaviteľov. A keďže si Kolumbus myslí, že je v Indii, nazve ich Indiánmi. Ešte netuší, že objavil nový kontinent! Vďačí za to aj lodi, ktorá odolala nástrahám takej dlhej plavby a bola okovaná meďou z Bystrice.
Naše mesto je krásne a má aj bohatú históriu, ktorá by nemala ostať v zabudnutí. Či je tento príbeh pravdivý sa už s istotou nedozvieme, vraj to tak skutočne bolo. Pri srdci nás zahreje, že naša meď, kus histórie tohto mesta, bola známa a cenená po celom svete.