Príspevky
Návštevníci Banskej Bystrice i viacerí domáci obyvatelia poznajú z mesta najmä Námestie SNP, areál mestského zámku, mimo námestia určite pamätník SNP. Veľmi zaujímavé je však aj Horné – dnešné Moysesovo námestie obkolesujúce mestský hrad, dobou pozmenené, takmer zaniknuté Dolné námestie, „Hušták“ i ďalšie ulice v centre mesta. Skúsme sa sa postupne pozrieť na tieto možno menej nápadné miesta.
O význame námestí, ulíc, o historických súvislostiach, hovoria ich názvy. Často charakterizujú tiež ich vznik a polohu. Námestie Slovenského národného povstania sa volalo predtým Ring, Hlavné námestie, Fo tér, IV. Béla király tér, Masarykovo, Andreja Hlinku, Národného povstania. Tu bol stred, tu bolo mesto. Poďme však aj ďalej.
Pri prechode z Hlavného námestia na Mestský hrad, či Mestský zámok, smerom hore Hronom, vzniklo okolo hradného areálu Horné námestie. Volali ho aj Kirchen, „Piacz tér“, či Vár tér. Kedysi sa volalo aj Matejovo (Mátyás tér), pretože sem prichádzal pri návštevách mesta aj obľúbený kráľ Matej Korvín. Neskôr to bolo Námestie Baníckeho povstania. Za socializmu ho premenovali na námestie Červenej armády. Dnes sa volá podľa prvého predsedu Matice slovenskej biskupa Štefana Moysesa, spojeného aj so zavedením slovenského vyučovania na Vyššom gymnáziu v dome č. 14.
Súčasťou námestia je Mestský zámok, hrad s Barbakanom, s Petermanovou vežou - zvonicou, Radnicou (Pretórium), Nemeckým kostolom (Nanebovzatia Panny Márie) a Slovenským kostolom (sv. Kríža), Matejovým domom, Farou, baštami Farskou, Baníckou, Pisárskou. Domy vyrástli okolo areálu postupne. Pri dnešnej tržnici stála kedysi len budova starej školy. Okolo hradu bola samozrejme hradná, vodná priekopa.
Zásadné stavebné zásahy sa na námestí udiali, keď v 40-tych rokoch 19. storočia na mieste priekopy z iniciatívy skupinky mestských « osvietencov » vznikla Promenáda, banskobystrické „korzo“ s lipovou alejou. Neskôr, začiatkom 40-tych rokov 20. storočia bola na jej časti postavená mestská tržnica. Už predtým, keď na Hlavnom námestí bývali jarmoky a trhy, na Hornom námestí a pri promenáde býval „zeleninový trh“. Začiatkom 30-tych rokov 20. storočia bola na mieste starého domu na nároží Hlavného námestia podľa projektu architekta Emila Belluša postavená budova Sporiteľne. V roku 1940 postavili chlapčenskú ľudovú školu, dnes je tu základná škola Štefana Moysesa. Pri jej výstavbe bole zrúcaná Ondrejova bašta. Neskôr pre výstavbu Hlavnej pošty zrúcali v roku 1946 štyti meštianske domy a v roku 1947 nezmyselne aj mohutnú Mühlsteinovu baštu, najväčšiu baštu opevnenia mesta. Od roku 1964 stál v kúte tržnice pri Farskej bašte Mariánsky stĺp, ktorý musel „odísť“ z Námesta SNP pri návšteve predstaviteľa Sovietskeho zväzu Nikitu Sergejeviča Chruščova a vrátil naspäť o až 30 rokov neskôr. Staré domy pri tržnici museli ustúpiť na konci šesťdesiatych rokoch 20. storočia aj Domu Potravín. Tržnica bola úplne prestavaná v roku 1996 a založená bola nová alej, nová „Promenáda“. V roku 2005 tu bolo postavené súsošie zakladateľov Matice slovenskej Štefana Moysesa a Karola Kuzmányho.
Domy Horného námestia sa stavali kedysi postupne okolo hradu v dvoch radoch akoby v tvare veľkého písmena „L“. Juhovýchodný rad domov pokračoval od Hlavného námestia smerom na Hornú ulicu. Číslovanie má však opačné. Dom číslo jedna je Rímsko-katolícky farský úrad na začiatku Hornej ulice, oproti budovy Slovenskej pošty a číslo 8 má budova Slovenskej sporiteľne na nároží Námestia SNP.
Druhý rad domov súbežne s Promenádou, tržnicou, vznikol na hranici pozemku „ringového“ domu č. 23 (Námestie SNP č. 23). Od domu č. 9, kde sa narodil hudobný skladateľ Ján Cikker až po dom č. 17 zvaný Pharhoff - Farský dvor. Tu bol okrem zimného sídla mestského farára a obydlia kaplánov a čeľadníkov, predovšetkým Farský majer s hospodárskymi budovami.
Starý priam hororový príbeh hovorí o tom, že pravouhlú plochu tvorenú domom č. 23 ako posledným na Hlavnom námestí (Námestie SNP) a prvým domom na Hornom námestí (Moysesovo námestie č.9 – Psotkovský dom) slovenské obyvateľstvo nazývalo „Vlčí obed“. Nemecké obyvateľstvo tento priestor nijako špeciálne nenazývalo. Na vysvetlenie sa spomínala povesť, podľa ktorej keď sa po tatárskom vpáde obyvateľstvo so strachom vracalo naspäť našlo tu divé šelmy požierajúce mŕtvoly a kosti. Aj prvého príchodzieho vraj napadli vlky a zožrali ho na obed.
V 40-tych rokoch 20. storočia vznikol na severovýchode tretí rad budov, postavením školy a pošty. Rady domov okolo hradného areálu tak nadobudli tvar veľkého písmena „U“.
Moysesovo námestie skrýva veľa príbehov. Žili, pracovali i študovali tu významné osobnosti. V matrike Farského úradu je zapísaných veľa Bystričanov. Bolo tu významné gymnázium i skvelé obchody s dobrými obchodníkmi - známe železiarstvo („U Frídov“), papiernictvo („U Havelkov“), športové potreby („Šebýk“), potraviny („U Zátrochov“)... Varilo sa tu aj pivo chýrnej značky. Zachovala sa tu dnes už na svete ojedinelá - unikátna strecha so závesnou kovovou konštrukciou. Počas Slovenského národného povstania z tohto námestia vysielal Slobodný slovenský vysielač ...
Nie toho málo však? Toto miesto má bohatú históriu. Od hororového vlčieho obedu po tatárskom pustošení, vybudovania románskeho kostola, stavieb mestského hradu, až po otvorenie hradného areálu do pekného námestia. Ak starí Bystričania dodnes používajú pre nejaký pochmúrny „zapadák“ porekadlo: „Je tu pusto ako na Vlčom obede“, určite to neplatí pre Moysesovo námestie. Jeho návšteva stojí za to.
Nové príbehy tohto miesta sú aj o nových obchodoch, reštauráciách, inštitúciách. V minulých storočiach tu bola rušná doprava, trhy i korzo. Dnes sa námestie postupne mení na pokojnú pešiu zónu. Určite tu bude dobre a živo aj bez automobilovej dopravy a keď si sadneme do novej kaviarne v Barbakane budeme cítiť ako sa staré časy prepojili s novými. Kto vie akú báseň by dnes napísal Ján Kollár, ktorý ako študent kedysi býval oproti? Zrejme veselšiu. Alebo ešte lepšie: ako by asi dnešnú dobu vtipne okomentoval lekár a spisovateľ, humorista Gustáv Zechenter Laskomerský, ktorý študoval na gymnáziu v susednej budove dnešnej Galérie?
Niektoré zaujímavosti o domoch a ľuďoch v nich môžeme prezradiť na budúce.
Milan Lichý
Podľa:
Ján Baláž - Banská Bystrica v premenách času (BAJA, 2002),
Karol Demuth - Pavel Hrúz - Milan Šoka - Banská Bystrica a okolie (Spektrum Grafik, 2006),
Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica na základe poverenia predstaviteľov mesta v rokoch 1896 – 1922 napísal Emil Jurkovich (preložil Imrich Nagy, Pribicer, 2005),
- Príbehy z minulosti Banskej Bystrice – Výber z tvorby Emila Jurkovicha (ŠVK, 1997),
Kolektív SÚPSOP – Súpis pamiatok na Slovensku (Obzor, 1967).
utorok 20. apríla 2010
Príbeh prvý: Bystrický Ring - Námestie SNP v Banskej Bystrici
Na prívetivej terase nad sútokom rieky Hron a riečky Bystrica, križovatke ciest v smere na Horehronie a Turiec, v mieste staršieho slovanského osídlenia, sa usadili aj nemeckí hostia. Títo osadníci boli po tatárskom pustošení pozvaní panovníkom Belom IV., aby osídlili toto územie a pokračovali v banskej ťažbe v okolí. Juhovýchodná strana terasy bola vhodná pre drevené domy zakladateľov osady Bystrica i prvé kamenné domy mešťanov. Ich poloha sa stala určujúcou pre ďalšiu výstavbu. Banskobystrické hlavné námestie – „Ring“ má tzv. vretenovitý tvar, ktorý je medzi slovenskými stredovekými mestami ojedinelý.
Ring – Hlavné námestie – Fő tér - IV. Béla király tér – Masarykovo námestie – Námestie Andreja Hlinku – Námestie Národného povstania – Námestie Slovenského národného povstania tieto mená postupne námestie dostávalo.
Unterhaus, Mitterhaus, Oberhaus, alebo tiež Dolný, Stredný a Horný dom, boli názvy prvých domov na Ringu. Domy dostávali neskôr aj mená podľa ich slávnych obyvateľov napríklad Petermanov, Königsbergerov, Mühlsteinov, Krebsov, Mitterrhaus bol neskôr Thurzov. Názvy domy dostávali aj podľa sídla inštitúciií Righaus, Rathaus, čiže Radnica, Biskupský palác, Cisársky dom, v Unterhause bol neskôr Kammerhoff, v Oberhause Katedrála a jej správa.
Majitelia domov na Ringu sa zvykli pyšne nazývať Ringbürgermi: „To, že niekto kúpil trhový dom, ešte nebolo dostatočnou kvalifikáciou na Ringbürgera, od mestskej rady bolo ešte treba získať Ringfreiheit. Pri tej príležitosti dostal dotyčný Ringherr listinu napísanú na pergamene, v ktorej richtár a mestská rada potvrdzujú kúpu trhového domu a prijatú prísahu vernosti. Ak Ringfreiheit získal človek urodzeného pôvodu, tak po prečítaní listiny vystrelilo meštianstvo čestnú salvu, dokonca mohli sa ozvať aj delá na baštách. Toto však už bol poriadne nákladný luxus, a tak to dotyčný bral s veľkou úľavou, keď mestská rada – pravdaže na jeho intervenciu - ho oslobodila od povinnosti konať oslavy“.
V minulosti boli na ploche Ringu záhrady i drevené búdy plátenníkov „Leinwandkrämel“. Konali sa tu jarmoky – 28. februára, 1. mája, 29. septembra a 25. novembra. Každý deň okrem nedele miestne trhy a v pondelok trhy pre celé okolie. Ako tržnica slúžila väčšia drevená stavba na ploche Ringu. V roku 1481 dal kráľ Matej Korvín túto tržnicu odstrániť, pretože Ring špatila.
V strede trhu stál pranier, na ktorom trestali nespratníkov miernejším trestom. Z vysokej základne sa dvíhal kamenný stĺp, k nemu bol odsúdenec na krku priviazaný reťazou. Stála tu na vysokých základoch aj murovaná klietka s malými okienkami „Nareenhäusl“, do ktorej sa človek mohol dostať celkom ľahko. Stačilo sa nevinne opiť, či náruživo pobiť vo sviatok alebo v nedeľu. V pondelok boli odsúdení v klietke vystavení veľkej zábave trhovníkov. Odsúdenec mohol v klietke len stáť alebo sa krčiť. Okoloidúci naňho pľuvali a hádzali tam napríklad aj zabitých psov. Biskup novozriadenej banskobystrickej diecézy (1776) František Berchtold už pri prvej návšteve mesta žiadal mestskú radu o odstránenie týchto zariadení z Ringu. Mestská rada prosbu neuznala a dala dokonca opraviť schody praniera. Vzdorovala až do nariadenia miestodržiteľskej rady v roku 1779, ktorým mali byť pranier aj klietka premiestnené mimo Ringu.
Priestor Ringu dotvárajú tri výrazné stavby. Na severe pred Hodinovú vežu postavili v roku 1681 po morových epidémiách Mariánsky stĺp, nazývaný tiež aj Morový. O rok bol zrúcaný a v roku 1719 znova postavený. Spodná časť z roku 1719 má polygonálny tvar. Na mohutnom stĺpe je socha Panny Márie z druhej polovice 19. storočia. V roku 1964 pri príchode generálneho tajomníka komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikitu Chruščova Mariánsky stĺp premiestnili do areálu mestského hradu, aby neprekážal tribúne. Potom stál v blízkosti Farskej bašty. V roku 1994 pri rekonštrukcii plochy námestia stĺp umiestnili na pôvodné miesto.
Na juhu Ringu pomník padlým vojakom v druhej svetovej vojne, obelisk vysoký takmer 15 metrov, pripomína oslobodenie Banskej Bystrice Rumunmi na konci druhej svetovej vojny dňa 26. marca 1945. Pôvodne tu boli pochovaní aj niekoľkí padlí vojaci, ktorých neskôr exhumovali a previezli na ústredný cintorín vo Zvolene.
V strede Ringu je fontána. Kedysi sa na trhu nachádzala verejná studňa „Der steinerne Rohrkaste“, ktorá bola len väčšou nádržou vyrobenou v rokoch 1633-1635 Tomášom Wolfom, tunajším kamenárskym majstrom. Stred však zdobili aj nejaké postavy z medi. Hovorí sa, že to boli lev a dieťa. Náklady boli 500 zlatých, a to bola suma, za ktorú sa mohol vtedy na Dolnej alebo Hornej ulici kúpiť dom. Mestská rada sa obrátila na dedičov bohatého Juraja Weissbachera, aby vzali náklady na seba, a za to sa z vďaky sa zveční pamiatka nebohého. Fontánu s vodometom, nazývanú aj „Schprizbrung“ postavili potom v roku 1895. Elektrický pohon dostala v roku 1912 a v roku 1928 svoju dnešnú kamennú podobu i farebné osvetlenie.
Ring stráži viac ako 450 rokov veža s hodinami zvaná Hodinová, Vážnicová, či Zelená. V suteréne veže bola kedysi väznica a mučiareň. Ochodzou obchádzala stráž, ktorá dávala pozor na nepriateľa i na požiar „najväčšieho nepriateľa mesta nášho“. Ešte v 18. a 19. storočí sa s pavlače veže ozývali koncerty mestských trubačov. Mestský vežový majster podľa starých zvykov viedol kvalitný orchester, ktorý hrával na Nový rok a na báloch v čase Fašiangov. Jeho úrad sa tešil všeobecnému uznaniu. Mestská rada ho titulovala slovami „veľavážený, majstrovský, zvlášť milý a dobrý priateľ“. K jeho povinnostiam patrila „musica instrumentalis“ – „súzvučné“ hranie na hudobných nástrojoch, ktoré každý deň na úsvite, na poludnie a večer odznelo na vežovom balkóne. Medzi vystúpeniami musel majster bubnovaním a trúbením „jemne a pôvabne“ ohlasovať každú celú hodinu. Pri nebezpečenstve požiaru rozzvučal poplašný zvon, cez deň označil miesto požiaru zástavou, v noci zasa lampášom. Hudbou vítal aj urodzených hostí mesta. Za zvukov jeho kapely pochodovali počas cvičení a slávnostných prehliadok mestskí strelci. Umelecký vkus si vraj mestská verejnosť udržala dovtedy, kým existovala inštitúcia vežového majstra. Strážca veže a jeho tovariši mali službu aj v noci. Na zabezpečenie nočného poriadku boli zriadené strážne hliadky z mešťanov. Hliadky obchádzali mesto, sledovali podozrivé okolnosti a hlásili hodiny. Vežový strážca vždy zakričal hliadke: „Odpovedaj, odpovedaj ty čo bdieš!“, maďarsky: „Szólalj, szólalj, virrasztó!“ Odpoveď znela spevavým hlasom: „Nech už sú zore, pekné červené zore, nech už sú tu! Až bude svitať budú tu zore, pekné červené zore!“ V časoch Mateja Bela (1708) slovenskí strážcovia maďarčinu skomolili a kričali iba: „Salaj, virastaj!“ Istý čas sa spievalo aj vo viacerých ďalších mestách po nemecky: „Vy milí ľudia, dajte si povedať, kladivo odbilo desiatu hodinu, opatrujte oheň a svetlo, aby sa nikomu nestalo nešťastie! Odplatí sa vám Boh“. Bystrická veža patrí medzi rarity tým, že je o 68 centimetrov vychýlená od zvislej osi. Preto je nazývaná aj „Šikmou“.
V roku 1994 sa uskutočnila veľká rekonštrukcia námestia, ktoré bolo za socializmu takmer celé pokryté asfaltom. Denne tu prešlo veľké množstvo áut a autobusov mestskej hromadnej dopravy. Žiadna pešia zóna. Impulzom zmien boli takmer ako v Chevalierovom Zvonodrozdove mestské verejné záchody. Postavili ich v podzemí v strede Námestia už v roku 1939 a koncom storočia už bola nevyhnutná ich rekonštrukcia. Do stavby značne pretekala voda z fontány. Opraviť sa musela tiež samotná fontána a Námestie sa chystali rozkopať aj správcovia inžinierskych sietí. A tak do osláv 50. výročia SNP, Mesto vtedy vedené primátorom Stanislavom Mikom, uskutočnilo veľkú dobre koordinovanú akciu. Na Námestie sa vrátil Mariánsky stĺp, dostalo novú dlažbu so zaujímavými geometrickými tvarmi a s osvetlením, boli umiestnené nové inžinierske siete.
Bystrický Ring sa ako pešia zóna sa stal vyhľadávaným miestom na prechádzky, relax, na stretávanie ľudí. Príjemnú atmosféru oceňujú aj cudzinci. Keď sa v Banskej Bystrici chcete z niekým stretnúť najskôr sa dohodnete na mieste zvanom „Pod Vežou“. Tu pod hodinami sa stretávajú známi aj neznámi, tu sa začína nejedno rande. Muzika znejúca z veže počas dňa hlási uplynuté hodiny a na zábradlí pavlače nad veľkým hodinovým ciferníkom patrón mesta anjel Michal ochraňuje mestský erb strážený orlicami.
Na tomto námestí stálo veľa významných osobností: kráľ Matej i Gabriel Bethlen v Banskej Bystrici zvolený za kráľa, vážny stredoveký vedec Theofrastus Bombastus Paracelsus i „humorista“ Geľo Sebechlebský, stáli tu palatín František Vesseléni, Imrich Thőkőly i krvavý generál Anton Karaffa, pobýval tu Ľudovít Štúr, stretávali sa tu rímsko-katolícky biskup Štefan Moyses a evanjelický superintendent Karol Kuzmány, ktorí spolu založili Maticu slovenskú, stáli tu katolícky kňaz a politik Anton Hlinka i evanjelický farár a politik Martin Rázus, prezidenti T.G. Masaryk, Edvard Beneš i komunistický „tajomníci“ Klement Gottwald, Nikita Chruščov, Gustáv Husák i Alexander Dubček, a potom aj „ponovembrový“ českoslovenký prezident Václav Havel, hlavy viacerých krajín, tiež princ Charles, Otto von Habsburg. Námestie sa stalo veľkolepým chrámom pri návšteve pápeža Jána Pavla II. ...
Na vretene bystrického Ringu je napradených veľa príbehov.
Milan Lichý
Podľa:
Ján Baláž - Banská Bystrica v premenách času (BAJA, 2002),
Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica na základe poverenia predstaviteľov mesta v rokoch 1896 – 1922 napísal Emil Jurkovich (Pribicer, 2005),
Milan Gajdoš, Kamil Linhart a kol. - Banská Bystrica a okolie (Šport, 1989).
Pavel Hrúz - Bystrica v ... tom (DUMA, 2000)
Imrich Nagy - Príbehy z minulosti Banskej Bystrice – Výber z tvorby Emila Jurkovicha (ŠVK, 1997),
Ring – Hlavné námestie – Fő tér - IV. Béla király tér – Masarykovo námestie – Námestie Andreja Hlinku – Námestie Národného povstania – Námestie Slovenského národného povstania tieto mená postupne námestie dostávalo.
Unterhaus, Mitterhaus, Oberhaus, alebo tiež Dolný, Stredný a Horný dom, boli názvy prvých domov na Ringu. Domy dostávali neskôr aj mená podľa ich slávnych obyvateľov napríklad Petermanov, Königsbergerov, Mühlsteinov, Krebsov, Mitterrhaus bol neskôr Thurzov. Názvy domy dostávali aj podľa sídla inštitúciií Righaus, Rathaus, čiže Radnica, Biskupský palác, Cisársky dom, v Unterhause bol neskôr Kammerhoff, v Oberhause Katedrála a jej správa.
Majitelia domov na Ringu sa zvykli pyšne nazývať Ringbürgermi: „To, že niekto kúpil trhový dom, ešte nebolo dostatočnou kvalifikáciou na Ringbürgera, od mestskej rady bolo ešte treba získať Ringfreiheit. Pri tej príležitosti dostal dotyčný Ringherr listinu napísanú na pergamene, v ktorej richtár a mestská rada potvrdzujú kúpu trhového domu a prijatú prísahu vernosti. Ak Ringfreiheit získal človek urodzeného pôvodu, tak po prečítaní listiny vystrelilo meštianstvo čestnú salvu, dokonca mohli sa ozvať aj delá na baštách. Toto však už bol poriadne nákladný luxus, a tak to dotyčný bral s veľkou úľavou, keď mestská rada – pravdaže na jeho intervenciu - ho oslobodila od povinnosti konať oslavy“.
V minulosti boli na ploche Ringu záhrady i drevené búdy plátenníkov „Leinwandkrämel“. Konali sa tu jarmoky – 28. februára, 1. mája, 29. septembra a 25. novembra. Každý deň okrem nedele miestne trhy a v pondelok trhy pre celé okolie. Ako tržnica slúžila väčšia drevená stavba na ploche Ringu. V roku 1481 dal kráľ Matej Korvín túto tržnicu odstrániť, pretože Ring špatila.
V strede trhu stál pranier, na ktorom trestali nespratníkov miernejším trestom. Z vysokej základne sa dvíhal kamenný stĺp, k nemu bol odsúdenec na krku priviazaný reťazou. Stála tu na vysokých základoch aj murovaná klietka s malými okienkami „Nareenhäusl“, do ktorej sa človek mohol dostať celkom ľahko. Stačilo sa nevinne opiť, či náruživo pobiť vo sviatok alebo v nedeľu. V pondelok boli odsúdení v klietke vystavení veľkej zábave trhovníkov. Odsúdenec mohol v klietke len stáť alebo sa krčiť. Okoloidúci naňho pľuvali a hádzali tam napríklad aj zabitých psov. Biskup novozriadenej banskobystrickej diecézy (1776) František Berchtold už pri prvej návšteve mesta žiadal mestskú radu o odstránenie týchto zariadení z Ringu. Mestská rada prosbu neuznala a dala dokonca opraviť schody praniera. Vzdorovala až do nariadenia miestodržiteľskej rady v roku 1779, ktorým mali byť pranier aj klietka premiestnené mimo Ringu.
Priestor Ringu dotvárajú tri výrazné stavby. Na severe pred Hodinovú vežu postavili v roku 1681 po morových epidémiách Mariánsky stĺp, nazývaný tiež aj Morový. O rok bol zrúcaný a v roku 1719 znova postavený. Spodná časť z roku 1719 má polygonálny tvar. Na mohutnom stĺpe je socha Panny Márie z druhej polovice 19. storočia. V roku 1964 pri príchode generálneho tajomníka komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikitu Chruščova Mariánsky stĺp premiestnili do areálu mestského hradu, aby neprekážal tribúne. Potom stál v blízkosti Farskej bašty. V roku 1994 pri rekonštrukcii plochy námestia stĺp umiestnili na pôvodné miesto.
Na juhu Ringu pomník padlým vojakom v druhej svetovej vojne, obelisk vysoký takmer 15 metrov, pripomína oslobodenie Banskej Bystrice Rumunmi na konci druhej svetovej vojny dňa 26. marca 1945. Pôvodne tu boli pochovaní aj niekoľkí padlí vojaci, ktorých neskôr exhumovali a previezli na ústredný cintorín vo Zvolene.
V strede Ringu je fontána. Kedysi sa na trhu nachádzala verejná studňa „Der steinerne Rohrkaste“, ktorá bola len väčšou nádržou vyrobenou v rokoch 1633-1635 Tomášom Wolfom, tunajším kamenárskym majstrom. Stred však zdobili aj nejaké postavy z medi. Hovorí sa, že to boli lev a dieťa. Náklady boli 500 zlatých, a to bola suma, za ktorú sa mohol vtedy na Dolnej alebo Hornej ulici kúpiť dom. Mestská rada sa obrátila na dedičov bohatého Juraja Weissbachera, aby vzali náklady na seba, a za to sa z vďaky sa zveční pamiatka nebohého. Fontánu s vodometom, nazývanú aj „Schprizbrung“ postavili potom v roku 1895. Elektrický pohon dostala v roku 1912 a v roku 1928 svoju dnešnú kamennú podobu i farebné osvetlenie.
Ring stráži viac ako 450 rokov veža s hodinami zvaná Hodinová, Vážnicová, či Zelená. V suteréne veže bola kedysi väznica a mučiareň. Ochodzou obchádzala stráž, ktorá dávala pozor na nepriateľa i na požiar „najväčšieho nepriateľa mesta nášho“. Ešte v 18. a 19. storočí sa s pavlače veže ozývali koncerty mestských trubačov. Mestský vežový majster podľa starých zvykov viedol kvalitný orchester, ktorý hrával na Nový rok a na báloch v čase Fašiangov. Jeho úrad sa tešil všeobecnému uznaniu. Mestská rada ho titulovala slovami „veľavážený, majstrovský, zvlášť milý a dobrý priateľ“. K jeho povinnostiam patrila „musica instrumentalis“ – „súzvučné“ hranie na hudobných nástrojoch, ktoré každý deň na úsvite, na poludnie a večer odznelo na vežovom balkóne. Medzi vystúpeniami musel majster bubnovaním a trúbením „jemne a pôvabne“ ohlasovať každú celú hodinu. Pri nebezpečenstve požiaru rozzvučal poplašný zvon, cez deň označil miesto požiaru zástavou, v noci zasa lampášom. Hudbou vítal aj urodzených hostí mesta. Za zvukov jeho kapely pochodovali počas cvičení a slávnostných prehliadok mestskí strelci. Umelecký vkus si vraj mestská verejnosť udržala dovtedy, kým existovala inštitúcia vežového majstra. Strážca veže a jeho tovariši mali službu aj v noci. Na zabezpečenie nočného poriadku boli zriadené strážne hliadky z mešťanov. Hliadky obchádzali mesto, sledovali podozrivé okolnosti a hlásili hodiny. Vežový strážca vždy zakričal hliadke: „Odpovedaj, odpovedaj ty čo bdieš!“, maďarsky: „Szólalj, szólalj, virrasztó!“ Odpoveď znela spevavým hlasom: „Nech už sú zore, pekné červené zore, nech už sú tu! Až bude svitať budú tu zore, pekné červené zore!“ V časoch Mateja Bela (1708) slovenskí strážcovia maďarčinu skomolili a kričali iba: „Salaj, virastaj!“ Istý čas sa spievalo aj vo viacerých ďalších mestách po nemecky: „Vy milí ľudia, dajte si povedať, kladivo odbilo desiatu hodinu, opatrujte oheň a svetlo, aby sa nikomu nestalo nešťastie! Odplatí sa vám Boh“. Bystrická veža patrí medzi rarity tým, že je o 68 centimetrov vychýlená od zvislej osi. Preto je nazývaná aj „Šikmou“.
V roku 1994 sa uskutočnila veľká rekonštrukcia námestia, ktoré bolo za socializmu takmer celé pokryté asfaltom. Denne tu prešlo veľké množstvo áut a autobusov mestskej hromadnej dopravy. Žiadna pešia zóna. Impulzom zmien boli takmer ako v Chevalierovom Zvonodrozdove mestské verejné záchody. Postavili ich v podzemí v strede Námestia už v roku 1939 a koncom storočia už bola nevyhnutná ich rekonštrukcia. Do stavby značne pretekala voda z fontány. Opraviť sa musela tiež samotná fontána a Námestie sa chystali rozkopať aj správcovia inžinierskych sietí. A tak do osláv 50. výročia SNP, Mesto vtedy vedené primátorom Stanislavom Mikom, uskutočnilo veľkú dobre koordinovanú akciu. Na Námestie sa vrátil Mariánsky stĺp, dostalo novú dlažbu so zaujímavými geometrickými tvarmi a s osvetlením, boli umiestnené nové inžinierske siete.
Bystrický Ring sa ako pešia zóna sa stal vyhľadávaným miestom na prechádzky, relax, na stretávanie ľudí. Príjemnú atmosféru oceňujú aj cudzinci. Keď sa v Banskej Bystrici chcete z niekým stretnúť najskôr sa dohodnete na mieste zvanom „Pod Vežou“. Tu pod hodinami sa stretávajú známi aj neznámi, tu sa začína nejedno rande. Muzika znejúca z veže počas dňa hlási uplynuté hodiny a na zábradlí pavlače nad veľkým hodinovým ciferníkom patrón mesta anjel Michal ochraňuje mestský erb strážený orlicami.
Na tomto námestí stálo veľa významných osobností: kráľ Matej i Gabriel Bethlen v Banskej Bystrici zvolený za kráľa, vážny stredoveký vedec Theofrastus Bombastus Paracelsus i „humorista“ Geľo Sebechlebský, stáli tu palatín František Vesseléni, Imrich Thőkőly i krvavý generál Anton Karaffa, pobýval tu Ľudovít Štúr, stretávali sa tu rímsko-katolícky biskup Štefan Moyses a evanjelický superintendent Karol Kuzmány, ktorí spolu založili Maticu slovenskú, stáli tu katolícky kňaz a politik Anton Hlinka i evanjelický farár a politik Martin Rázus, prezidenti T.G. Masaryk, Edvard Beneš i komunistický „tajomníci“ Klement Gottwald, Nikita Chruščov, Gustáv Husák i Alexander Dubček, a potom aj „ponovembrový“ českoslovenký prezident Václav Havel, hlavy viacerých krajín, tiež princ Charles, Otto von Habsburg. Námestie sa stalo veľkolepým chrámom pri návšteve pápeža Jána Pavla II. ...
Na vretene bystrického Ringu je napradených veľa príbehov.
Milan Lichý
Podľa:
Ján Baláž - Banská Bystrica v premenách času (BAJA, 2002),
Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica na základe poverenia predstaviteľov mesta v rokoch 1896 – 1922 napísal Emil Jurkovich (Pribicer, 2005),
Milan Gajdoš, Kamil Linhart a kol. - Banská Bystrica a okolie (Šport, 1989).
Pavel Hrúz - Bystrica v ... tom (DUMA, 2000)
Imrich Nagy - Príbehy z minulosti Banskej Bystrice – Výber z tvorby Emila Jurkovicha (ŠVK, 1997),
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
